Zamknutých lyžiarskych stredísk bude viac
Najzaujímavejšie slovenské zjazdovky vo Vysokých a v Nízkych Tatrách má pod kontrolou investičná skupina J&T. Investuje do Tatranskej Lomnice či Chopka milióny eur. A snaží sa prilákať drobných akcionárov, aby sa nákupom akcií spoločnosti Tatry Mountain Resorts (TMR) spolupodieľali na vízii, že zo Slovenska sa raz stane zaujímavá destinácia pre rekreačných lyžiarov. Člen dozornej rady TMR Igor Rattaj v J&T zodpovedá za tatranské projekty.
[21.12.2011, TREND / Gabriel Beer]
Na Slovensku veľa ľudí prestáva lyžovať. Argumentujú vysokými cenami lístkov na vleky a lanovky. Možno chápať, že vaše finančné náklady okrem platov zamestnancov sú európske. No napríklad pre štvorčlennú rodinu môže byť sto eur na deň za lístky ťažko stráviteľné menu.
„Lyžovanie nie je šport pre každého. Stredná vrstva, ktorá sa pozerá pri lyžovaní na cenu, tu už neexistuje. Obrovské množstvo ľudí však lyžuje bez ohľadu na to, či denný lístok stojí tridsať alebo štrnásť eur. Pätnásťeuroví Poliaci citliví na cenu ostávajú doma. Na svojich kopcoch.“
Na Slovensku je však množstvo malých dedinských lyžiarskych stredísk, ktoré sa môžu uchádzať o menej náročných lyžiarov. No aj tam cítiť ústup z kopcov.
„Niekoľko vlekov a bufet nie je lyžiarske stredisko, aké chce náročný klient. Tých skutočných stredísk môže byť na Slovensku iba pár. Množstvo lanoviek a vlekov ostalo v krajine ako dedičstvo miestnych telovýchovných jednôt. No veľa z nich túto a budúcu sezónu skrachuje. Viem, koľko ľudí, aj z regiónu Tatier a Liptova, chodí za nami, aby sme kúpili ich lanovky a vleky. My tohto roku definitívne opúšťame tento menší segment. Zatvárame Liptovskú Tepličku. Viem, že Boris Kollár zasa zavrel Liptovské Revúce.“
Prečo to robíte? Veď Liptovská Teplička bola celkom zaujímavé a známe lyžiarske stredisko. Chodili si tam zajazdiť ľudia z regiónu.
„Keby tam ľudia chodili, tak si ju necháme. No museli sme ju dotovať. Núkali sme stredisko obci, ale ani tá ho nechcela. Navyše miestni ľudia pýtali od nás veľa za nájmy pozemkov. Tak sme to zamkli. Bolo to zaspaté stredisko, dedina nedokázala vybudovať infraštruktúru, nevzrástla ubytovacia kapacita. Žiaden väčší penzión či malý hotel aspoň na jeden autobus. Lyžiarske stredisko sa nemôže rozvíjať na „denných“ lyžiaroch. Ak mám robiť aktívny marketing, malo by byť na kopci aspoň dvetisíc ľudí. Ak sú ceny denných lístkov pod 21 eur, nie je na obnovu zariadení. Ak sa veci na kopci nemenia a nepribúdajú nové zariadenia, ľuďom sa stredisko zunuje.“
Ak by aj ďalší prevádzkovatelia lyžiarskych lanoviek a vlekov vychádzali z vašich prepočtov, podobne zamknutých stredísk by bolo viac.
„A bude. Minulý a tento rok budú kľúčové pre to, ako v budúcnosti bude vyzerať trh rekreačného lyžovania na Slovensku. Uvidíme, či prežijú také strediská ako Veľká Rača. Ako budú žiť dedinské centrá v Roháčoch, ako je napríklad Vrátna. A ako Plejsy, ktoré z môjho pohľadu už zostúpili do druhej ligy stredísk. Ak by im dobre dopadla sezóna, bol by to náznak, že v republike existuje ešte časť strednej vrstvy ochotná si za lyžovačku zaplatiť. Tento rok určite zomrie veľa malých stredísk. „Pomíčkoví“ prevádzkovatelia s jedným alebo dvoma vlekmi prežijú, iba keď to budú brať ako hobby či doplnok k nejakému svojmu penziónu.“
Okrem TMR vidieť aj iné strediská, ktoré investujú. Do zasnežovania, nových sedačiek. No cítiť ohromnú nespravodlivosť, keď niektorým lyžiarskym strediskám zaplatia sedačky či nové hotely eurofondy, inde nájdu odvahu investori bez európskej podpory. Dá sa hovoriť v takomto prostredí o nejakej rovnosti šancí?
„Strediská bez eurofondov v podstate nemôžu súťažiť s tými, čo získali podporu. Investori, ktorí sa pustili do výstavby stredísk bez podpory, sa budú veľmi trápiť. Bez veľkých investícií zasa ťažko dosiahnuť nejakú skokovú zmenu v kvalite. My sme za ostatné štyri roky vložili do lyžovania zhruba sedemdesiat miliónov eur. Tak tento rok môžeme čakať výrazný obrat v kvalite služieb. No imidž pre strediská budeme musieť budovať aspoň ďalšie štyri roky. Boli by sme radi, ak by sa pre Slovákov Tatry stali aj akousi módnou záležitosťou.“
Nemáte obavy z investičného prehriatia? Napríklad v Tatranskej Lomnici?
„Vidíme, že to, čo robíme napríklad v Tatranskej Lomnici, má efekt. Už v roku 2010 sme mali o sto percent viac lyžiarov ako rok predtým. Túto sezónu spúšťame novú osemsedačku a rátame s ďalším stopercentným nárastom návštevníkov. Tatranci nadávali na naše jazero pre zasnežovanie. No tak vieme spustiť zjazdovky aj v období, keď je s vodou problém. Miestni vidia, že im prinášame biznis. Teraz máme pripravený projekt na vybudovanie nového centra Tatranskej Lomnice. Pozemky, projekty aj bankové financovanie pre záujemcov. Chceme, aby tam penzióny a prevádzky budovali napríklad poľskí podnikatelia. Trochu by sme nimi preriedili Tatrancov. Mohli by do penziónov pritiahnuť krajanov. Vieme, že tento malý biznis vedia robiť.“
Viacero lyžiarskych stredísk na severe Slovenska rátalo s Poliakmi. No tí začali stavať sedačky na svojich kopcoch.
„Poliaci sú za nami niekoľko rokov. To, čo u nich vzniklo, sú len kvázistrediská. Napríklad Bialka Tatrzańska. Všade je tam strašne veľa ľudí a veľmi malé kopce. Na porovnanie – u nás sú Donovaly a Vrátna v pomere k poľským zariadeniam veľhorové strediská. Poliaci doma v podstate stále nemajú kde lyžovať. Je ich pritom zhruba milión aktívnych lyžiarov. Môžu ísť do Álp, no my sme na polovici cesty. Ak ponúkneme šesťdesiat alebo sedemdesiat percent kvality, akú poľskému turistovi ponúknu Alpy, ostane u nás.“
Lyžiarske strediská, ktoré sa spoliehali na Poliakov, tu už boli. Pár príkladov: Oravice sú v konkurze, Vrátna po reštrukturalizácii, Veľká Rača tiež po problémoch niekoľkokrát prehodila majiteľov...
„Nedá sa hovoriť, že by tieto strediská robili na Poliakov aktívnu marketingovú politiku. Skôr sa len tak tvárili. Chvíľu chodili Poliaci, potom Rusi. Nik sa vážnejšie nezamýšľal, prečo raz prišli a prečo inokedy nie. My sme sa začali tejto krajine intenzívne venovať. Zisťujeme, aké túžby má poľský klient, prečo sa nepresúva k nám. Snažíme sa kúpiť lanovky PKL patriace poľským železniciam PKP. Je to aj marketing a reklama pre nás. O Slovensku a TMR sa v Poľsku kvôli tomu veľa píše. Pomohli sme dotiahnuť pravidelnú leteckú linku z Varšavy a Gdanska do Popradu. A snažíme sa ľudí presvedčiť, že ich cesta lietadlom do Zakopaného je výhodnejšia cez slovenské letisko.“
Nemôže Poliakov odrádzať, že slovenské ceny za lanovky už nie sú oveľa nižšie ako rakúske?
„Môžu povedať, že napríklad v Rakúsku je lístok o desať eur drahší a majú podstatne viac zjazdoviek. No nemožno sa pozerať len na cenu lístka. Treba vidieť napríklad aj na to, koľko stoja párky či pivo. Dodatočné náklady sú pre lyžiara na dovolenke v Rakúsku podstatne vyššie. Porovnanie je, či náš týždenný pobyt so skipasom pre osobu napríklad za tristo eur dokáže poraziť štyristoeurový týždeň v Schladmingu. Samozrejme, množstvom zjazdoviek konkurovať nikdy nebudeme.“
Ešte nedávno ste hovorili, že je výhodné stavať rodinné, miernejšie zjazdovky. A to vnímate ako trend. Nebudú na to stačiť Poliakom ich domáce kopce?
„Samozrejme. Aj poľská placka má význam. No začína robiť problém globálne otepľovanie a nadmorskú výšku nemožno oklamať. Strediská v nízkych polohách budú pre investora rizikové. V súčasnosti tvoria zhruba tretinu biznisu TMR Poliaci. Za tými, ktorí nechodia na Slovensko, sa vyberieme do Poľska. Aj preto uvažujeme o kúpe stredísk v Poľsku. Ak tam chce klient lyžovať s denným lístkom za 14 eur, musíme mať stredisko, ktoré bude postavené na takéto predpokladané príjmy.“
Ťažko môžete čakať vo svojich strediskách veľa Bratislavčanov, ktorí možno majú viac peňazí, no blízko Alpy.
„Bratislava bola, je a bude zabudnutá. Nemám Bratislavčanom čo ponúknuť, iba lokálpatriotizmus. Do najbližšieho strediska Stuhleck to majú 160 kilometrov po diaľnici. Rovnako ďaleko ako do Tatier je už Schladming. Jedinou šancou je vytvárať z Tatier módnu záležitosť. Podobne ako si to pre Poliakov vybudovali v Zakopanom. V sezóne je v tomto 30-tisícovom meste aj štvrť milióna ľudí.“
Takže klientov hľadáte mimo slovenského najbohatšieho regiónu?
„Aj na východe Slovenska sú solventní ľudia. Inak by v Košiciach neboli predajne Mercedesov či BMW. V hoteli Kempinski na Štrbskom Plese je osemdesiat percent klientely zo Slovenska a Česka. Väčšinou zo severnej Moravy.“
Článok vyšiel vo vianočnom dvojčísle TRENDU č. 50-51.
[21.12.2011, TREND / Gabriel Beer]
Na Slovensku veľa ľudí prestáva lyžovať. Argumentujú vysokými cenami lístkov na vleky a lanovky. Možno chápať, že vaše finančné náklady okrem platov zamestnancov sú európske. No napríklad pre štvorčlennú rodinu môže byť sto eur na deň za lístky ťažko stráviteľné menu.
„Lyžovanie nie je šport pre každého. Stredná vrstva, ktorá sa pozerá pri lyžovaní na cenu, tu už neexistuje. Obrovské množstvo ľudí však lyžuje bez ohľadu na to, či denný lístok stojí tridsať alebo štrnásť eur. Pätnásťeuroví Poliaci citliví na cenu ostávajú doma. Na svojich kopcoch.“
Na Slovensku je však množstvo malých dedinských lyžiarskych stredísk, ktoré sa môžu uchádzať o menej náročných lyžiarov. No aj tam cítiť ústup z kopcov.
„Niekoľko vlekov a bufet nie je lyžiarske stredisko, aké chce náročný klient. Tých skutočných stredísk môže byť na Slovensku iba pár. Množstvo lanoviek a vlekov ostalo v krajine ako dedičstvo miestnych telovýchovných jednôt. No veľa z nich túto a budúcu sezónu skrachuje. Viem, koľko ľudí, aj z regiónu Tatier a Liptova, chodí za nami, aby sme kúpili ich lanovky a vleky. My tohto roku definitívne opúšťame tento menší segment. Zatvárame Liptovskú Tepličku. Viem, že Boris Kollár zasa zavrel Liptovské Revúce.“
Prečo to robíte? Veď Liptovská Teplička bola celkom zaujímavé a známe lyžiarske stredisko. Chodili si tam zajazdiť ľudia z regiónu.
„Keby tam ľudia chodili, tak si ju necháme. No museli sme ju dotovať. Núkali sme stredisko obci, ale ani tá ho nechcela. Navyše miestni ľudia pýtali od nás veľa za nájmy pozemkov. Tak sme to zamkli. Bolo to zaspaté stredisko, dedina nedokázala vybudovať infraštruktúru, nevzrástla ubytovacia kapacita. Žiaden väčší penzión či malý hotel aspoň na jeden autobus. Lyžiarske stredisko sa nemôže rozvíjať na „denných“ lyžiaroch. Ak mám robiť aktívny marketing, malo by byť na kopci aspoň dvetisíc ľudí. Ak sú ceny denných lístkov pod 21 eur, nie je na obnovu zariadení. Ak sa veci na kopci nemenia a nepribúdajú nové zariadenia, ľuďom sa stredisko zunuje.“
Ak by aj ďalší prevádzkovatelia lyžiarskych lanoviek a vlekov vychádzali z vašich prepočtov, podobne zamknutých stredísk by bolo viac.
„A bude. Minulý a tento rok budú kľúčové pre to, ako v budúcnosti bude vyzerať trh rekreačného lyžovania na Slovensku. Uvidíme, či prežijú také strediská ako Veľká Rača. Ako budú žiť dedinské centrá v Roháčoch, ako je napríklad Vrátna. A ako Plejsy, ktoré z môjho pohľadu už zostúpili do druhej ligy stredísk. Ak by im dobre dopadla sezóna, bol by to náznak, že v republike existuje ešte časť strednej vrstvy ochotná si za lyžovačku zaplatiť. Tento rok určite zomrie veľa malých stredísk. „Pomíčkoví“ prevádzkovatelia s jedným alebo dvoma vlekmi prežijú, iba keď to budú brať ako hobby či doplnok k nejakému svojmu penziónu.“
Okrem TMR vidieť aj iné strediská, ktoré investujú. Do zasnežovania, nových sedačiek. No cítiť ohromnú nespravodlivosť, keď niektorým lyžiarskym strediskám zaplatia sedačky či nové hotely eurofondy, inde nájdu odvahu investori bez európskej podpory. Dá sa hovoriť v takomto prostredí o nejakej rovnosti šancí?
„Strediská bez eurofondov v podstate nemôžu súťažiť s tými, čo získali podporu. Investori, ktorí sa pustili do výstavby stredísk bez podpory, sa budú veľmi trápiť. Bez veľkých investícií zasa ťažko dosiahnuť nejakú skokovú zmenu v kvalite. My sme za ostatné štyri roky vložili do lyžovania zhruba sedemdesiat miliónov eur. Tak tento rok môžeme čakať výrazný obrat v kvalite služieb. No imidž pre strediská budeme musieť budovať aspoň ďalšie štyri roky. Boli by sme radi, ak by sa pre Slovákov Tatry stali aj akousi módnou záležitosťou.“
Nemáte obavy z investičného prehriatia? Napríklad v Tatranskej Lomnici?
„Vidíme, že to, čo robíme napríklad v Tatranskej Lomnici, má efekt. Už v roku 2010 sme mali o sto percent viac lyžiarov ako rok predtým. Túto sezónu spúšťame novú osemsedačku a rátame s ďalším stopercentným nárastom návštevníkov. Tatranci nadávali na naše jazero pre zasnežovanie. No tak vieme spustiť zjazdovky aj v období, keď je s vodou problém. Miestni vidia, že im prinášame biznis. Teraz máme pripravený projekt na vybudovanie nového centra Tatranskej Lomnice. Pozemky, projekty aj bankové financovanie pre záujemcov. Chceme, aby tam penzióny a prevádzky budovali napríklad poľskí podnikatelia. Trochu by sme nimi preriedili Tatrancov. Mohli by do penziónov pritiahnuť krajanov. Vieme, že tento malý biznis vedia robiť.“
Viacero lyžiarskych stredísk na severe Slovenska rátalo s Poliakmi. No tí začali stavať sedačky na svojich kopcoch.
„Poliaci sú za nami niekoľko rokov. To, čo u nich vzniklo, sú len kvázistrediská. Napríklad Bialka Tatrzańska. Všade je tam strašne veľa ľudí a veľmi malé kopce. Na porovnanie – u nás sú Donovaly a Vrátna v pomere k poľským zariadeniam veľhorové strediská. Poliaci doma v podstate stále nemajú kde lyžovať. Je ich pritom zhruba milión aktívnych lyžiarov. Môžu ísť do Álp, no my sme na polovici cesty. Ak ponúkneme šesťdesiat alebo sedemdesiat percent kvality, akú poľskému turistovi ponúknu Alpy, ostane u nás.“
Lyžiarske strediská, ktoré sa spoliehali na Poliakov, tu už boli. Pár príkladov: Oravice sú v konkurze, Vrátna po reštrukturalizácii, Veľká Rača tiež po problémoch niekoľkokrát prehodila majiteľov...
„Nedá sa hovoriť, že by tieto strediská robili na Poliakov aktívnu marketingovú politiku. Skôr sa len tak tvárili. Chvíľu chodili Poliaci, potom Rusi. Nik sa vážnejšie nezamýšľal, prečo raz prišli a prečo inokedy nie. My sme sa začali tejto krajine intenzívne venovať. Zisťujeme, aké túžby má poľský klient, prečo sa nepresúva k nám. Snažíme sa kúpiť lanovky PKL patriace poľským železniciam PKP. Je to aj marketing a reklama pre nás. O Slovensku a TMR sa v Poľsku kvôli tomu veľa píše. Pomohli sme dotiahnuť pravidelnú leteckú linku z Varšavy a Gdanska do Popradu. A snažíme sa ľudí presvedčiť, že ich cesta lietadlom do Zakopaného je výhodnejšia cez slovenské letisko.“
Nemôže Poliakov odrádzať, že slovenské ceny za lanovky už nie sú oveľa nižšie ako rakúske?
„Môžu povedať, že napríklad v Rakúsku je lístok o desať eur drahší a majú podstatne viac zjazdoviek. No nemožno sa pozerať len na cenu lístka. Treba vidieť napríklad aj na to, koľko stoja párky či pivo. Dodatočné náklady sú pre lyžiara na dovolenke v Rakúsku podstatne vyššie. Porovnanie je, či náš týždenný pobyt so skipasom pre osobu napríklad za tristo eur dokáže poraziť štyristoeurový týždeň v Schladmingu. Samozrejme, množstvom zjazdoviek konkurovať nikdy nebudeme.“
Ešte nedávno ste hovorili, že je výhodné stavať rodinné, miernejšie zjazdovky. A to vnímate ako trend. Nebudú na to stačiť Poliakom ich domáce kopce?
„Samozrejme. Aj poľská placka má význam. No začína robiť problém globálne otepľovanie a nadmorskú výšku nemožno oklamať. Strediská v nízkych polohách budú pre investora rizikové. V súčasnosti tvoria zhruba tretinu biznisu TMR Poliaci. Za tými, ktorí nechodia na Slovensko, sa vyberieme do Poľska. Aj preto uvažujeme o kúpe stredísk v Poľsku. Ak tam chce klient lyžovať s denným lístkom za 14 eur, musíme mať stredisko, ktoré bude postavené na takéto predpokladané príjmy.“
Ťažko môžete čakať vo svojich strediskách veľa Bratislavčanov, ktorí možno majú viac peňazí, no blízko Alpy.
„Bratislava bola, je a bude zabudnutá. Nemám Bratislavčanom čo ponúknuť, iba lokálpatriotizmus. Do najbližšieho strediska Stuhleck to majú 160 kilometrov po diaľnici. Rovnako ďaleko ako do Tatier je už Schladming. Jedinou šancou je vytvárať z Tatier módnu záležitosť. Podobne ako si to pre Poliakov vybudovali v Zakopanom. V sezóne je v tomto 30-tisícovom meste aj štvrť milióna ľudí.“
Takže klientov hľadáte mimo slovenského najbohatšieho regiónu?
„Aj na východe Slovenska sú solventní ľudia. Inak by v Košiciach neboli predajne Mercedesov či BMW. V hoteli Kempinski na Štrbskom Plese je osemdesiat percent klientely zo Slovenska a Česka. Väčšinou zo severnej Moravy.“
Článok vyšiel vo vianočnom dvojčísle TRENDU č. 50-51.
Trend
5.3.2012
5.3.2012