Neúrekom dobrých nápadov
Jedno z najkrajších miest Bratislavy, ktoré obyvatelia využívajú na oddych, je lesopark. Chodníky a lesné cestičky na Železnej studničke a na Kolibe sú ako stvorené pre prechádzky, iní si zasa na nich behom utužujú zdravie, v zime sa to hemží lyžiarmi či sánkármi. Tých je najviac na cvičnej lúke na bratislavskom Kamzíku, a neďaleko odtiaľ má svoju hornú stanicu sedačková lanovka. Vedie sem zo Železnej studničky, od reštaurácie Snežienka, a už siedmy rok jej jej náčelníkom Igor Tóth. Viacero sezón predtým sa venoval aktívne cyklistike, a tak sa natíska otázka, ako sa vlastne dostal na toto miesto...
"V bratislavskom Interi som jazdil cestné i dráhové preteky, mojimi partnermi boli známi bývalí reprezentanti P. Čambal, D. Zeman, J. Svorada a ďalší. Trénoval ma i populárny K. Haťapka a pretekársky som šliapal do pedálov až do svojich 28 rokov. Najkrajšie chvíle som zažil na pretekoch Okolo Slovenska, no po jednom z ročníkov som aj skončil s aktívnou činnosťou. Raz sa mi totiž neveľmi darilo, psychicky ma to dosť podlomilo, a tak som cyklistiku zanechal... V príprave sme často chodievali na horské sústredenia, bavilo ma lyžovanie a dosť som sa zaujímal o prácu pri vlekoch a lanovkách. Spriatelil som sa s horolezcami i ďalšími "tvrdými" chlapmi a teraz sa usilujem vo svojej práci zúročiť to, čo som nazbieral v Tatrách. K bratislavskej lanovke som sa dostal viac-menej náhodou, kedysi som ani netušil, že vlastne existuje. Postavili ju v roku 1972, no žiaľ, nemá najlepšie umiestnenie. Denne jazdievame iba cez prázdniny, inak je prevádzka len cez víkend. Určite by bola lanovka viac využitá, keby smerovala na Kolibu, povedzme z Partizánskej lúky. Takto je pre mnohých návštevníkov dosť ďaleko a ešte ani raz sme ju nemuseli pustiť naplno - to znamená vyúžívať kapacitu 700 osôb za hodinu oboma smermi."
Igora Tótha nedostatočné využitie tejto "atrakcie" dosť trápi a často sa zamýšľa nad tým, ako dotiahnuť Bratislavčanov na tieto pekné miesta. Neraz o tom debatuje i s Viliamom Sládečkom, vedúcim reštaurácie Snežienka, ktorá po dvojročnej prestávke je znovu v plnej prevádzke.
"Chceme pripraviť návštevníkom príjemné prostredie s kvalitnou obsluhou", hovorí V. Sládeček. "Našimi častými hosťami sú najmä dôchodcovia, a tak sa zameriavame na jedlá prístupné ich vrecku a ich zdraviu. Ak sa nám podarí rozšíriť technickú základňu, plánujeme obohatiť náš sortiment o divinu, ryby, zmrzlinové a ovocné poháre, viac druhov káv a nealkoholických nápojov. Aj mňa však mrzí nevyužitý priestor na lúke neďaleko našej reštaurácie. Myslím, že by to bolo vhodné miesto na vybudovanie akéhosi denného sanatória so saunou, vodoliečbou pre rodiny s deťmi, pracovné kolektívy i športovcov, ktorí do týchto miest často chodia trénovať a určite by privítali, keby hneď mali podmienky pre rehabilitáciu. V jarných a letných mesiacoch hodláme otvoriť požičovňu lehátok a nezaškodilo by vybudovať i šatne pre individuálnych bežcov, ktorých je možné tu v okolí stretnúť neúrekom. Určite by boli spokojní, keby mali možnosť osprchovať sa i prezliecť a nemuseli by spotení cestovať v autobuse ako doteraz... Hovorili sme aj o prípadných tenisových dvorcoch či o cyklotrialovej dráhe pre deti, kde by si mali možnosť požičať aj bicykle. V zimných mesiacoch by sa lyžiari-bežci určite potešili "stope zdravia" na 3 - 5 kilometrov, no k jej úprave je potrebný snežný skúter."
Nápadov je teda viac než dosť a s ďalšími prispel svojou troškou do mlyna znovu Igor Tóth. "Nedávno som sa bol pozrieť v Kálnici pri Piešťanoch na zaujímavé preteky. Išlo o pásové lyžovanie na tráve, ktoré ma tak "chytilo", že som hneď urobil kroky pre vytvorenie požičovne s takýmito lyžami na cvičnej lúke na Kamzíku. Bolo by v nej sto párov lyží s ľahko prestaviteľným viazaním a určite by to našlo svojich priaznivcov, ktorí by si už na jeseň mohli zalyžovať. Pre pretekárov by to bol zasa "suchý" tréning pred zimnou sezónou a na cvičnej lúke by mali ideálne podmienky. Dokonca také, že by tu bolo možné usporiadať i Svetový pohár v pásovom lyžovaní. A vidím ešte jednu možnosť, ako predĺžiť lyžiarsku sezónu, tentoraz už na "normálnych" lyžiach. Umožnili by to "delá", vyrábajúce umelý sneh. Je to reálne a myslím, že naše mesto by si to zaslúžilo. S takouto prevádzkou by sa dalo podľa dlhodobých sledovaní začať koncom novembra a skončiť až začťiatkom marca. Umelý sneh sa strieka v noci, desať centimetrov predstavuje 45 centimetrov prirodzeného snehu a nehrozí veľké nebezpečenstvo, že by sa cez deň roztopil."
Igor Tóth sa v detstve sám preháňal na lyžiach po svahoch Koliby a nedávno dlho uvažoval o tom, ako dnešným mladým adeptom vytvoriť čo najlepšie podmienky. Nakoniec stál pri zrode lyžiarkej škôlky, ktorá má za sebou už druhú úspešnú sezónu. Malí "caparti" pod vedením skúsených inštruktorov z FTVŠ robia na lyžiach prvé krôčiky, učia sa oblúčiky, snažia sa zastaviť a tešia sa zo svojich úspechov. Po týždňovom výcviku sa toho naučia naozaj dosť a mnohí sa onedlho s rodičmi spúšťajú aj zo strmších svahov. "Takéto výsledky človeka potešia", hovorí I. Tóth a dodáva "radosť z nich majú aj inštruktori, ktorí dostávajú od rodičov pochvalné listy, ba dokonca ich pozývajú, aby v ďalších kurzoch pokračovali aj neskôr. Na deti myslíme i s vybudovaním umelej bobovej dráhy neďaleko sedačkovej lanovky. Mala by mať asi 3,5 kilometra a bola by európskou atrakciou. Zatiaľ je to však len hudba budúcnosti..."
Plánov a dobrých nápadov je teda neúrekom. Igor Tóth sa nevenuje len svojej náročnej funkcii náčelníka lanovky, s ktorej údržbou je naozaj práce "nad hlavu", ale stále myslí na to, ako vytvoriť Bratislavčanom pre chvíle oddychu tie najlepšie podmienky. Stále ho "drží" myšlienka postaviť vlek aj pre vodných lyžiarov. Uvažovalo sa o Zlatých pieskoch i petržalskom Draždiaku, ale akosi sa to zabrzdilo... "Neustále hľadáme cesty, ako pomôcť obyvateľom. Veď o čo budú spokojnejší, o to bude väčšia i naša radosť..."
Svetozár Okrucký, časopis Bratislava, marec 1987