Rozhovor s Bohušom Hlavatým

Bohuš Hlavatý pôsobí na pozícii výkonného riaditeľa záujmového združenia LAVEX, ktoré zastupuje viac ako 200 prevádzkovateľov, dodávateľov a partnerov lanoviek a vlekov v horských strediskách na Slovensku a má viac ako 50 ročnú históriu. V rozhovore pre portál Lanovky.sk sme sa rozprávali o konkurencieschopnosti horských stredísk na Slovensku, zonácii Národných parkov, a stratégii ďalšieho rozvoja.

Bohuš Hlavatý vyštudoval Fakultu prevádzky a ekonomiky na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline. V rokoch 1996-2006 pôsobil na manažérskych postoch v spoločnostiach Seagram Slovakia, Seagram Poland, Wyborowa SA (Pernod Ricard Poland) a Vodní sklo Brno. V rokoch 2006 až 2007 zastával pozíciu generálneho manažéra v spoločnosti Tatranské lanové dráhy, v rokoch 2007-2009 bol generálnym manažérom spoločnosti Jasná Nízke Tatry. V rokoch 2009-2020 pôsobil na pozícii predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa spoločnosti Tatry Mountain Resorts. Neskôr v rokoch 2020-2023 bol predsedom dozornej rady Tatry Mountain Resorts.

-

Do konca marca 2026 sa verejná správa zaviazala dokončiť zonáciu Národných parkov. Na tento míľnik je naviazané čerpanie prostriedkov z Plánu obnovy. Päť Národných parkov už má zonáciu za sebou, chýba schválená zonácia pre Tatranský Národný park (TANAP), Národný park Nízke Tatry (NAPANT), NP Malá Fatra a NP Poloniny. Akým aktivitám sa v súvislosti s prípravou chýbajúcich zonácií venuje združenie LAVEX?

Ako sme aj medializovali, argumentujeme, že nie je logické, aby horské strediská boli zahrnuté do vyšších stupňov ochrany prírody. Horské strediská v TANAPe, NAPANTe a NP Malá Fatra by mali patriť do zóny D, kde platí 2. stupeň ochrany. V pôvodných návrhoch zonácií boli niektoré oblasti horských stredísk aj v B či C zóne, podľa toho, ako boli jednotlivé územia vyhlásené v minulosti (pozn. red.: v zóne A platí 5. stupeň ochrany, v B zóne 4. stupeň, v C zóne 3. stupeň, v D zóne a v ochrannom pásme 2. stupeň).

Išlo by o kľúčovú zmenu. D zóna zodpovedá lokalitám, kde už bola príroda nejakým spôsobom človekom pretvorená. Primárnym účelom zóny D nie je ochrana prírody, ale zabezpečenie toho, aby aktivity vykonávané v D zóne nemali negatívny dosah na okolitú prírodu, ktorá už je vo vyššom stupni ochrany. 

Ak by sa horské strediská umiestnili do D zóny, výrazne by to zjednodušilo prevádzku a údržbu, ako i potenciálne investície na územiach existujúcich zjazdoviek. Napríklad realizovať opravy technického zasnežovania, pokiaľ je potrebné pristúpiť k zemným prácam, je v súčasnosti veľmi náročné. Mnohé zasnežovacie technológie sú umiestnené na území s tretím alebo vyšším stupňom ochrany a získať potrebné povolenia od príslušných úradov trvá príliš dlho. Alebo sa na jednom úrade zľaknú, prepošlú žiadosť na druhý, a povoľovací proces je opäť na začiatku. 

Teraz sme sa venovali hlavne TANAPu, tam boli v skoršom návrhu zonácie horské strediská zaradené v C zóne. V júli tohto roka potom prišlo k ich preradeniu do zóny D. Horské strediská v zonácii NAPANTu pritom boli od začiatku zaradené do D zóny, čiže aj to je dôkazom nesúrodosti medzi návrhmi týchto dvoch zonácií.

Je to veľký problém. Poviem príklad: pri NP Malá Fatra je to extrém. Dopracovali sme sa už na jednaniach k tomu, že by aj mohol vzniknúť dobrý návrh. Keď to už vyzeralo, že sa dohodneme na definitívnej verzii, tak prišli ďalšie návrhy. Naraz vysvitlo, že cesta, ktorú stredisko Vrátna používa ako prístupovú cestu pre snežné pásové vozidlo do Oštiepkovej muldy, sa dostala späť do vyššieho ochranného pásma. Všetci sme sa čudovali, ako je to možné? Veď v bezprostrednom okolí má byť D zóna, ide o to isté územie. Vysvitlo, že sa to stalo preto, lebo, ak to ľudovo poviem, je tam niekto, kto má ‚zlosť‘ na Vrátnu, tak to tam zahrnul. Pýtam sa, OK, ale prečo sme to nepoňali rovnako ako v NP Veľká Fatra?

Vo Veľkej Fatre všetky zjazdovky na Malinom Brde či Jasenskej doline zostali aj po zonácii v ochrannom pásme Národného parku, teda v 2. stupni ochrany, čo zodpovedá tomu istému stupňu ochrany aký je platný v D zóne...

Ďalší príklad, v NP Slovenský raj, lyžiarske stredisko Mlynky-Kruhová, sa tiež nachádza v ochrannom pásme, teda v 2. stupni ochrany. Intravilány turistických obcí ako napríklad Dedinky, Stratená či Vernár, ktoré sa nachádzajú v NP Slovenský raj, sú v zóne D. Tým, že sa presadila zóna D vo veľkých strediskách v TANAPe, ktoré sú viac na očiach, sa okolo toho rozvírila výrazne väčšia diskusia a navyše sa to nešťastne zamotalo so zákonom o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (EIA), ktorý bol novelizovaný 23. septembra.

V rámci tejto novely sa mal zjednodušiť proces EIA pri výstavbe lanoviek v chránených územiach. Nakoniec ale táto úprava z novely vypadla.

Spravila sa z toho veľká kauza. Nepochopil som argumentáciu protistrany, takže ju nedokážem ani úplne zopakovať. Išlo o niečo v tom zmysle, že keď spojíme zaradenie územia horských stredísk v TANAPe, NAPANTe a NP Malá Fatra do D zóny, a novelizáciu EIA, tak to bude úplný ‚armagedon‘. Ja si to nemyslím. Výsledok bol taký, že si nakoniec Ministerstvo životného prostredia povedalo, že sa na zjazdovky a lanovky ‚vykašle‘. EIA sa novelizovala primárne kvôli zjednodušeniu procesu stavebného povolenia pri výstavbe obnoviteľných zdrojov energie.

Ako konkrétne mala táto novela pomôcť horským strediskám? 

Novela zákona mala zabezpečiť, aby pri výstavbe lanoviek a zjazdoviek nebolo potrebné automaticky posudzovať vplyvy na životné prostredie, ale najskôr by začalo zisťovacie konanie. V zisťovacom konaní musia okresný úrad alebo ministerstvo životného prostredia do 60 dní rozhodnúť, či sa vplyvy na životné prostredie budú posudzovať. Išlo by o ten istý proces, ktorý by sa týkal výstavby zdrojov obnoviteľnej energie, a preto sa to malo schváliť v jednom balíku. Zámerom bolo výrazne skrátiť dobu povoľovania zámerov, nakoľko aktuálne, ak sa pustíte do procesu EIA, trvá 5 až 7 rokov. 

To znie ako veľmi dlhé časové obdobie...

Ochranári to majú vymyslené tak, že vedia veľmi dlho naťahovať celý proces cez skúmanie územia. Najskôr sa musí vykonať prieskum. Potom, poviem to zjednodušene, sa na tom území nájde trebárs nejaký druh žaby. Ten sa musí skúmať, pričom on má svoj cyklus života, ktorý trvá jeden či dva roky. Potom sa tam nájde svišť... Zákon je napísaný tak, že sa celý proces EIA dá extrémne spomaliť a zamotať. Mnohokrát to investor nakoniec vzdá a povie si: ‚Kašlem na to, aby som platil ďalší výskum, ani na tom celom nezarobím toľko, aby sa mi posudzovanie oplatilo dokončiť‘. Napríklad v Jasnej sa začali pripravovať povolenia na výstavbu novej zjazdovky z Lukovej na západ smerom na Brhliská, už v roku 2016, a stále sa to vlečie.

Vráťme sa k zonácii. Proces zonácie TANAPu trvá už 23 rokov. Pričom až v júli 2025 došlo k preradeniu horských stredísk z C do D zóny. Prečo k tomu prišlo takto neskoro? Takéto zmeny na poslednú chvíľu môžu vyzerať podozrivo, bez ohľadu na to, či majú zmysel a či sú legitímne.

Všetci si uvedomujú, že zonácia je potrebná. Ale tým, že zonáciu schvaľujú politici, vždy bude niekto nespokojný. Častokrát sa hovorí o tom, že urobme rozumný kompromis. Ja som zažil za 20 rokov, čo pôsobím v cestovnom ruchu, veľa stretnutí. A môžem povedať, že aj medzi ochranármi sú rôzne záujmy. Je tam veľké množstvo občianskych združení. Jedno sa zameriava viac na tetrova, druhé na rastliny...

Každé má svoju agendu...

A zrazu aj ochranári majú iné pohľady na tie isté veci. Navyše, nebudeme si hovoriť, že by horský cestovný ruch bol ťažiskovým odvetvím slovenského hospodárstva. Vždy, keď už sme smerovali k nejakému posunu k lepšiemu, vybublal problém a politici si povedali: ‚My si tu nebudeme kvôli lanovkám páliť prsty, nech sa tam hádajú, toto my nepotrebujeme‘.

To mi pripomína septembrovú reakciu ministra životného prostredia, keď lanovky vypadli z novely zákona o EIA. Povedal, že lanovky nie sú žiadnou prioritou.

Ja som sa prvýkrát na stretnutí ohľadom EIA zúčastnil v roku 2006. Bolo to na pôde TANAPu a bol tam aj minister životného prostredia László Miklós. Už vtedy tam bol návrh, ktorý sa prejednával štvrtý alebo piaty rok. Bol som v horskom biznise nováčik, prišiel som z iného odvetvia. Pozeral som sa na to, a nemohol som tomu uveriť. Začali sa medzi sebou hádať: mesto, podnikatelia... hovorím si, že to bude ‚fuška‘. Toto je hlavný problém – príliš veľa zúčastnených strán, mestá, obce, horské strediská, lesníci.

Majitelia pozemkov...

Štátni aj neštátni. A do toho ochranári, ktorí tiež nie sú jednotní, a z toho vznikol taký mišmaš, že sme sa nikde nepohli. Tým, že sa návrh musí schváliť cez vládu a národnú radu, tak vždy, aj keď už bol pripravený, tam bol niekto nespokojný a politici si povedali, že im to za to nestojí. Vyzerá to tak, že sme sa dostali do začarovaného kruhu. Ďalej to ale takto nemôže ísť. Akékoľvek investičné akcie sa v strediskách schvaľujú na výnimku. Život na výnimku je za prvé základ korupcie, za druhé základ robenia si zle. Keď má niekto voči niekomu zášť, výnimku neudelí a bude to naťahovať donekonečna. 

A hlavne tu neexistuje vôbec žiadny systém. Je to problém všetkých krajín, ktoré majú nesystémové zákony. V rebríčkoch kvality podnikateľského prostredia sa umiestňujeme niekde v druhej polovici. Krajiny, s ktorými sa porovnávame, ako je Česko, sú pred nami. Keď sa pozrieme na krajiny na popredných priečkach, ako je Írsko, zistíme, že rozdiel je v tom, že v Írsku je všetko systémovo nastavené a nezáleží na rozhodnutí jednotlivca, ktorý môže byť skorumpovaný. Zonácia je správnym krokom a teraz sa už snáď bude musieť nájsť rozumný kompromis.

V minulosti sme na portáli Lanovky.sk písali o množstve rozvojových zámerov na území TANAPu, s ktorými prišli rôzni investori. Spomeniem napríklad lanovku na vrchol Salatín, zjazdovku zo Štrbského plesa do Štrby, lanovku na svahoch Patrie, či lanovku z Hrebienka na Skalnaté pleso. Žiadne z týchto veľkých rozvojových zámerov sa do zonácie nedostali. V návrhu je mierne rozšírenie lyžiarskych plôch v existujúcom území stredísk, vrátane revitalizácie lokalít, kde sa v minulosti lyžovalo, ako sú Jamy alebo Hrebienok. Podľa Denníka N má k pôvodným 409 hektárom na rozvoj lyžovania pribudnúť 274 hektárov. Napriek tomu návrh vzbudil veľkú mediálnu pozornosť.

Vždy sa nájdu ľudia, hlavne politici, ktorí si na tom robia svoju kampaň. V lete jeden politik z mimoparlamentnej strany Demokrati postával v Tatranskej Lomnici na zjazdovke na lyžiach a protestoval. Pre neho to bola čistá medializácia. Úplný nezmysel. Ďalej ochranári majú rôzne pohľady na to, ako by mali byť chránené národné parky. Extrémisti by najradšej Tatry ohradili plotom a povedali, že toto je územie, kde nemá nikto vstupovať. Tí nebudú spokojní so žiadnym návrhom. V aktuálnom návrhu zonácie sa určite nebudú pridávať žiadne nové územia pre horské strediská. Jednoducho preto, lebo horský cestovný ruch nie je dnes pre štát priorita. Vážne s tým bojujem. Máme nové Ministerstvo cestovného ruchu, a na ňom sme mali ľudí, ktorí by tomu mali aspoň do určitej miery rozumieť. Napríklad bývalý štátny tajomník Marek Harbuľák dlhé roky pôsobil v Zväze cestovného ruchu. 

Čo vás zaskočilo?

Bol pripravený návrh novej stratégie rozvoja cestovného ruchu na roky 2027 až 2035. Kolektív autorov, ktorý štúdiu pripravoval, pozostával z odborníkov v oblasti cestovného ruchu. Minister ju určite nepísal, on sa zapojí až do diskusie o finálnej verzii. Cez Zväz cestovného ruchu som sa v marci tohto roku dostal k pracovnej verzii stratégie. Ako som ju čítal, skoro som spadol zo stoličky. 

Bola tam vôbec nejaká zmienka o horskom cestovnom ruchu?

Bola. Ale boli to vety, ktoré vypovedajú o tom, aké je postavenie horského cestovného ruchu na Slovensku. My si navrávame, akí sme významní a dôležití, snažíme sa prezentovať a ukazovať. Pritom ľudia, ktorí sú odborníci na cestovný ruch a pôsobia na Ministerstve cestovného ruchu, na to pozerajú úplne iným spôsobom. Návrh stratégie rozvoja je obsiahly a venuje sa rôznym oblastiam. V súvislosti s horskými strediskami sa tam objavili nasledovné formulácie: ‚... navrhujeme utlmovať zimné využitie stredísk, a nahradiť ho udržateľným a konkurencieschopným rozvojom prírodného turizmu‘ a ‚... nahradenie zjazdového lyžovania mäkkým turizmom a letným využitím stredísk‘. 

Pripomienkoval som to. Ukázal som im, aké strediská dosahujú tržby v zime a aké v lete. Áno, všetci si uvedomujeme, že potrebujeme letnú sezónu rozvíjať. Ale aj keď zdvojnásobíme tržby v lete, oproti zime je to zanedbateľné. Pozrime sa na cestovný ruch na Slovensku v zimnom období. Nikto tu negeneruje zaujímavé tržby okrem horských stredísk. Mestský cestovný ruch je v útlme, lebo v zime turistov chodí do miest oveľa menej ako v lete. Dokonca aj kúpeľníci majú v zime nižšie tržby ako v lete. My zabezpečujeme v zime turizmus, držíme celé regióny. Dnes by v Liptovskom Mikuláši alebo v Poprade bolo podstatne menej pracovných miest, ak by v okolí neboli prevádzkované horské strediská. Nie je to iba o tržbách v strediskách, ale aj o tom, že ľudia idú do Tesca či do reštaurácie v meste... 

Aká prišla reakcia na vaše pripomienky?

Dodnes nemám z ministerstva definitívnu odpoveď, nakoľko sa zmenil minister, aj štátny tajomník. Nuž a od nikoho som za LAVEX nepočul: ‚berieme vaše argumenty a zmeníme to‘. Oficiálne pripomienkové konanie ešte neprebehlo. Verím, že sa nám to podarí nakoniec vybojovať. Štát dnes v cestovnom ruchu podporuje dve hlavné oblasti: kúpeľníctvo a hotelierstvo.

Horské strediská akoby boli na okraji záujmu. O čom to svedčí?

Málo pracujeme na tom, aký je prínos horských stredísk pre cestovný ruch a ekonomiku. Druhá vec je, že od roku 2021, čo pôsobím v LAVEXe, vidím, že sme stále relatívne pasívni. Nedopracovali sme sa k aktívnej politike. K stratégii ako prezentovať horské strediská. Napríklad dodnes používam dáta o prínosoch horských stredísk pre verejné rozpočty zo štúdie od poradenskej spoločnosti KPMG, ktorú zaplatila Asociácia horských stredísk v Česku. Už mi aj pár krát z KPMG naznačili, že by bolo fajn, keby som si to odpustil. Oni by nám radi dodali vlastnú štúdiu. Ale keď sa pozrieme na rozpočet LAVEXu, nemáme tam žiaden priestor zafinancovať ju. Zorganizujeme jedny Dni lanoviek a vlekov ročne, a aj tie si členovia zaplatia sami. Dodnes nevieme ani oficiálne zozbierať údaje o tržbách horských stredísk.

Na webe Lanovky.sk pripravujeme rebríček najväčších operátorov. Keďže ale títo majú rôzne aktivity, niektorí prevádzkujú aj hotely a podobne, z verejne dostupných zdrojov nie je možné samostatne identifikovať tržby iba z predaja lístkov na lanovky a vleky.

Spravili sme v LAVEXe dva pokusy, ako získať dáta v jednotnej štruktúre. Prvý bol oficiálny. Peter Tomko, predseda predstavenstva LAVEXu, poslal všetkým strediskám jednoduchý formulár, ktorý mali vyplniť. Vrátilo sa nám ich iba šesť.

Druhý pokus bol úspešnejší?

Áno. V rámci druhého pokusu som oslovil strediská na nedávnom stretnutí obchodno-marketingovej komisie LAVEXu. V tejto komisii sedia zástupcovia zo siedmich väčších stredísk. Ide o strediská TMR, Bachledku, Vrátnu, Donovaly, Kubínsku, Malinô Brdo a Martinky. Raz alebo dva krát ročne sa stretneme. Dal som im vyplniť hárok bieleho papiera, bez toho, aby uviedli názov strediska. Dáta som zozbieral za posledných 5 rokov, čiže je možné z toho vyčítať aj nejaké trendy, a máme už o niečo lepšiu predstavu. Patrí im vďaka za to, že našli odvahu. Exaktný údaj to nie je, na to by sme potrebovali dáta zo všetkých funkčných stredísk, respektíve aspoň zo sedemdesiatich, čo by už bol relatívne presný odhad. Tým chcem povedať, že my sami horskému biznisu nedávame dostatočnú váhu.

Aký je ročný rozpočet združenia LAVEX?

Fungujeme s rozpočtom 9000 eur. Zvyknem žartovať, že vo veľkom stredisku tú sumu utŕžia za minútu, v malom za deň, a my to máme za všetky horské strediská na rok. Je to ťažké. Ten rozpočet je reálne o niečo vyšší, ale tam už ide o veci viazané na konkrétne technické činnosti. Preto tak dlho trvá aj zonácia a všetko, lebo štát nás nevníma, dokonca aj naše vlastné ministerstvo je schopné povedať, že zimný cestovný ruch má ísť do útlmu. My sami sa nevieme rozhýbať, aby sme boli profesionálnym silným združením, ktoré pracuje s dátami, štúdiami, a aktívne pracuje s marketingovou prezentáciou. Nie prezentáciou jednotlivých stredísk, lebo tú si strediská zabezpečia samé. Ale prezentáciou toho, čo všetko prináša zimný cestovný ruch a čo by mohol dosiahnuť.

V Českej republike veľmi aktívne pôsobí Asociácia horských stredísk Českej republiky.

Bol som v máji na ich výročnej konferencii a musím povedať, že sú v naozaj ťažkej situácii, keďže veľa stredísk končí v nadmorskej výške 800 metrov a nemajú vysoké hory. A oni teraz riešia problematiku výroby snehu pri plusových teplotách, teda zariadenia typu Snowfactory. To je ich hlavná téma. Rozpočet ich asociácie je napriek tomu niekoľko desiatok násobne vyšší ako rozpočet LAVEXu. Kateřina Neumannová, niekoľkonásobná majsterka sveta a olympijská víťazka v bežeckom lyžovaní, je tvárou ich asociácie. Preberali sa tam vážne témy, ako budú marketingovo pôsobiť.

Aký malo na horské strediská vplyv drastické zvýšenie sadzby dane z pridanej hodnoty na lanovú dopravu? Od 1. januára sa sadzba zvýšila z 10 na 23%, čo je podstatne viac než napríklad v Rakúsku, kde majú 10%.

Uvidíme. Paradoxne, pri poslednej zimnej sezóne nám pomohlo pekné počasie, bezveterno a veľmi vhodné podmienky na zasnežovanie. Náklady na zasnežovanie v mnohých strediskách neboli také vysoké, ako v predchádzajúcich rokoch. To, čo sa odviedlo štátu na DPH, sa čiastočne pokrylo lepšími tržbami a nižšími nákladmi. Vyplýva to aj z čísiel, ktoré som zozbieral. Platí, ako som povedal, že tie čísla nie sú úplne objektívne, keďže sú iba z väčších stredísk. Prvý rok teda nedopadol úplne tragicky, aby sme vždy nebedákali, že všetko je zlé. 

To je zaujímavé vzhľadom na to, že padlo veľmi málo prírodného snehu.

Počasie bolo výnimočné. Veľa ľudí hovorilo, že to bol zlý rok, lebo nesnežilo. Bežní klienti ale chcú, aby bolo slnečno, a aby bola dobre pripravená zjazdovka. Či snežilo alebo nie, nie je až tak podstatné... My, čo chodíme lyžovať do prašanu, sme boli nešťastní, ale ostatní lyžiari boli veľmi spokojní.

Kam smerujeme v ďalších rokoch?

Chvalabohu reštauračné a ubytovacie služby skončili v 5% sadzbe DPH. Ale kvôli tomu, že prebieha konsolidácia, bola zavedená transakčná daň a podobne, to všetko tlačí na náklady. Slovensko začalo byť drahou krajinou.

V tejto súvislosti som si pripravil porovnanie vybraných ekonomických ukazovateľov na Slovensku a v Poľsku. Na Slovensku máme vyššie daňovo-odvodové zaťaženie práce, podľa INESS-u je to 43%, v Poľsku 36%. Máme vyššiu daň z príjmu právnických osôb, 10 až 24%, v Poľsku je to 9 až 19 %. Máme transakčnú daň, ktorú Poliaci nemajú vôbec. Pri DPH je to 23% na Slovensku a 8% v Poľsku. Je vôbec možné za týchto podmienok konkurovať poľským strediskám? 

Jedna vec je konkurovať poľským strediskám. Druhá vec je štruktúra klientely. Častokrát hlavne menšie strediská na to pozerajú skôr z pohľadu lokálneho, slovenského klienta. Napríklad lokálny klient z Banskej Bystrice asi nepôjde lyžovať príliš ďaleko. Ak by chcel ísť do Poľska, musel by cestovať niekde až za Oravu, do Szczyrku či do Białky. On nechodí na zimné dovolenky, on chodí lyžovať, keď je pekné počasie, na Králiky, prípadne na Šachtičky. Keď má sviatok, tak aj na Donovaly, lebo to je už relatívne drahšie stredisko. Na neho vplýva hlavne to, že tým, že máme na Slovensku jedny z najdrahších potravín v širšom regióne, tým, že sa odvádzajú vysoké dane a odvody, tak jeho disponibilný príjem klesá. Automaticky prvé, čo škrtne, sú veci, ktoré je možné si odpustiť. Potraviny si kúpiť musí, možno maximálne tak nakúpi o niečo lacnejšie v diskonte. Deťom šlabikár a písanky tiež musí kúpiť... Zároveň do toho prišla vyššia DPH, ktorá zvýši ceny skipasov.

Čo väčšie strediská?

Do týchto stredísk chodia ľudia zo západného Slovenska, z Bratislavy, z Poľska a Česka na dovolenku, plus lokálni klienti. Jasná je špecifická. Ako jediná má iný produkt, ako ostatní. Je to jediné lyžiarske stredisko široko ďaleko. Všetky ostatné strediská, ktorým takto v našom regióne hovoríme, strediskami nie sú. Sú to zjazdovky, na ktorých máme jednu, dve lanovky. A tieto zjazdovky sú potom už veľmi porovnateľné s Białkou, Szczyrkom, Jurgówom… 

Alebo spomeňme Małe Ciche, kde vybudovali už aj chodník korunami stromov.

Presne. Zahraniční klienti si dovolenku na Slovensku môžu odpustiť, porovnajú si náklady a povedia si, že radšej zostanú doma, ak je tam lacnejšie. Neprídu, a bude to ťažké.

V predaji sú aj spoločné skipasy platné vo viacerých poľských a slovenských strediskách. Ako je vôbec možné takýto produkt udržať v predaji, keď máme 15 % rozdiel v sadzbe DPH?

To je otázka na strediská, ktoré ten produkt predávajú. Musí to byť veľká alchýmia, keďže na poľskej strane máme v spoločnom skipase viac ako 10 stredísk, a oni prirodzene chcú cenu nastaviť na určitej úrovni. No a pri tej istej cene, ak na Slovensku odpočítame 23% DPH, tak je problém. Potom je treba sa spoliehať na to, že príde veľa klientov. Celý lyžiarsky biznis je o fixných aktívach a pohyblivej návštevnosti. Je mi jedno, či skipas predávam za 10 alebo 100 eur, dôležité je, akú mám na konci dňa tržbu. V tejto súvislosti sú kľúčové flexi ceny. Okrem TMR máme na Slovensku už druhého operátora, ktorý zaviedol flexi ceny, stredisko Kubínska, čo ma veľmi teší.

Ako sa flexi ceny na Kubínskej osvedčili?

Prvý rok po zavedení flexi cien je ťažký. Vždy sa objavia rôzne nečakané veci, ktoré na to vplývajú. Ale vo všeobecnosti to zhodnotili ako prospešné opatrenie. Verím, že postupne na flexi ceny prejde viac stredísk na Slovensku. Osobne vidím vo flexi cenách záchranu slovenského lyžiarskeho biznisu ako takého. 

Prečo? 

Keď nezavedieme flexi ceny, stane sa nám nasledovná vec: kvôli vyššej DPH, vyšším nákladom na pracovnú silu, elektrickú energiu a podobne budeme lyžovačku zdražovať. Ceny dosiahnu určitú hranicu, a klienti malých stredísk si povedia: ‚Fajn, rád som chodil lyžovať, ale toto si už naozaj nemôžem dovoliť‘.

Zároveň vidíme tiež, že väčšina veľkých stredísk je počas prázdnin preplnená, pričom cena je niekedy neadekvátne nízka vzhľadom na dopyt. Ak vopred nastavíme pevné ceny na celú sezónu, nevieme využiť rozdiely v dopyte. Po zavedení flexi cien dokážu strediská nastaviť oveľa väčší rozptyl medzi spodnou a hornou cenou. Spodnú cenu nastavia vtedy, keď vedia, že by inak bolo stredisko prázdne, a potrebujú prilákať lokálnych klientov. Oni majú určitú hranicu príjmu a strediská môžu byť radi, že vôbec prídu, či už za 10, 15 či 20 eur. Stredisko bude tak či tak v prevádzke, a náklady nabiehajú. Možno náklady na zasnežovanie sú o niečo vyššie pri vyššej návštevnosti. Vo všeobecnosti ale nie je veľký rozdiel v nákladoch pri nižšej alebo vyššej návštevnosti. 

Udržali by sme tak našu veľkú devízu. Na Slovensku približne 20% populácie lyžuje, čo je v európskom a celosvetovom hľadisku relatívne veľa. Ak toto stratíme, nebudeme mať domácich klientov. Akonáhle začne zásadne klesať návštevnosť, budeme mať problémy. Stratíme kontinuitu. Keď otec alebo mama nelyžuje, ani deti asi nebudú lyžovať...

Pri klientoch zo zahraničia sa pomaly ale isto dopracovávame k tomu, že im je už takmer jedno, koľko skipas stojí. Pozeral som si rakúske a alpské ceny, jednodňový skipas tam stojí aj 80 eur. My sme cenovo na úplne inej úrovni. Nechcem porovnávať neporovnateľné, ale určite existuje nejaký priestor, ako vylepšiť tržby v čase, keď je veľmi vysoký dopyt. Môžem to zabaliť do 6-dňových skipasov. A vďaka vyššej cene dobehnúť to, čo som stratil inde. Takto udržíme návštevnosť stredísk.

Vrátim sa ešte k Poľsku. Ľuboslav Kačalka, redaktor časopisu Forbes Slovensko, vypočítal, že v roku 1993 dosahovalo poľské hospodárstvo v parite kúpnej sily na obyvateľa len 87 percent slovenského, dnes je to 107 percent. Poliaci nás preskočili a hlásia náskok. Čo znamená dynamický rast poľskej ekonomiky pre horské strediská na Slovensku? 

Určite je to dobrá správa. Tým, ako Poľsko rastie, začali mať Poliaci vyššiu kúpnu silu. Zimná dovolenka sa tam berie skoro ako otázka prestíže. Pre vyššiu strednú vrstvu z Varšavy znamená nebyť na zimnej dovolenke, to isté, ako keď niekto na Slovensku povie, že nebol v lete v Chorvátsku. Toto nám hrá do karát. Poľsko má dnes 5 miliónov lyžiarov, Česko 2 milióny a Slovensko 1 milión. Keď som začínal v horskom biznise, štúdie uvádzali, že je v Poľsku podstatne nižší počet lyžiarov. Laurent Vanat, konzultant, ktorý zhromažďuje dáta o horskom biznise, zlepšil metodiku, a zároveň poľská asociácia horských stredísk PSNIT dokázala lepšie zozbierať dáta, a nakoniec tam ešte rastie životná úroveň ľudí. Mnohí Poliaci tým, že lyžujú päť dní v roku, bohvie ako dobre nelyžujú. Majú z toho ale radosť, idú na dovolenku a minú tam peniaze. Chcú dostať adekvátne služby. Mnohí z nich už boli aj v Alpách. My sa na Slovensku nevieme rozhodnúť, či potenciál horských stredísk chceme využiť. Okrem Jasnej tu nemáme žiadne ďalšie väčšie stredisko. My nevieme Poliakov prilákať, lebo máme jedno stredne veľké lyžiarske stredisko s 50 km zjazdoviek, potom máme 7-8 nejakých dvoj-, troj- či štvor- zjazdovkových stredísk, ktoré majú aj oni, a tam už začína arbitráž: ‚keď je to porovnateľné stredisko, potrebujem vedieť o čo je lacnejšie, a ak nie je, tak tam nejdem‘.

Plus je tam ešte aj jazyková bariéra.

Na druhú stranu, v Poľsku nemajú, ako ich ja nazývam, ‚alpské‘ strediská. Teda lyžujem a pred sebou mám výhľad na iné kopce, ktoré nie sú zalesnené, pretože ich nadmorská výška presahuje výšku, v ktorej leží úroveň pásma lesa. V Białke vidia Tatry v pozadí, ale vo väčšine stredísk sa oproti zjazdoviek nachádza iný zalesnený kopec, a za ním ďalší...

Kasprov vrch by spĺňal takúto podmienku ‚alpského‘ strediska.

U nás aj taká Vrátna a Donovaly. Alebo Kubínska, keď sa pozriem na Západné Tatry, mám pocit, že som v horách. Keby tieto strediská mali okolo 50 km zjazdoviek, tak by sme to bez problémov poľskými lyžiarmi, a čiastočne aj českými a určite aj nejakými slovenskými zaplnili.

Koľko 50 kilometrových stredísk by sa na Slovensku uživilo?

Keď to poviem prehnane, tak by nám stačilo zavrieť všetky strediská, a postaviť 5 veľkých stredísk, ako je dnes Jasná. Samozrejme, to nechceme, lebo to nedáva logiku. Niekde sa lyžiari musia vychovávať. Malé lokálne strediska majú svoju nezastupiteľnú úlohu. To nie je len náš problém. Takto to poňali všetky veľké Alpské krajiny. Veľké strediská sú v Alpách ešte väčšie a návštevnosť majú vysokú. Potom majú stovky menších stredísk s lokálnou klientelou, kde dochádza k boju s nákladmi, s návštevnosťou a so všetkým. Veľmi dobre si ale uvedomujú, že keby malé strediská zatvorili, deti im prestanú lyžovať a zrazu nemajú návštevnosť ani vo veľkých.

To bude asi súvisieť aj s dopytom klientov, ktorí preferujú väčšie strediská, hlavne ak sa bavíme o viacdňovej dovolenke.

To súvisí hlavne s tým, že klienti, ktorí idú lyžovať iba na jednu dovolenkovú lyžovačku, to znamená 5 až 7 dní v roku – z čoho lyžujú tak 3 až 5 dní, lebo nikto väčšinou nelyžuje celý čas, na to mnohí pozerajú ako otázku prestíže. Ako dopriať deťom niečo, čo oni voľakedy zažili? Samozrejme, aj tam náklady hrajú rolu, ale nie až tak zásadnú, klienti si povedia, že tých 5 dní nejako vydržia. Mnohí z nich mali možnosť si vyskúšať väčšie stredisko v Rakúsku. Chcú zažiť niečo podobné. Aj na Slovensku vidíme trend, že veľké strediská sú ešte väčšie a viac navštevované. Človek si povie: ‚OK, ja nechcem lyžovať na dvoch zjazdovkách celý týždeň, to je nezaujímavé‘. 

A pokiaľ vyhľadávajú len modré zjazdovky, lebo na červené či čierne si netrúfnu, v mnohých strediskách majú na Slovensku na výber iba jednu, aj keď je celkový počet zjazdoviek vyšší.

Presne tak. Mnohí lyžiari nie sú športovo založení, a pre nich to častokrát nie je o lyžovaní ako takom, ale skôr o lyžiarskej turistike. Presúvajú sa od jednej chaty k druhej. 

V Alpách v minulosti vznikli aliancie stredísk, ktoré ponúkali spoločné skipasy. Je to možnosť ako navštíviť viacero neprepojených stredísk počas jednej dovolenky za dobrú cenu. Tento trend na Slovensko čiastočne tiež prenikol a udržal sa v podobe Tatry Super Skipasu. Mám však taký pocit, že aktuálny trend v Rakúsku je skôr o prepájaní existujúcich stredísk lanovkami.

Spoločné skipasy brali Rakúšania ako medzikrok. A teraz prepájajú strediská fyzicky. Bohužiaľ, na Slovensku nie sme v tej istej situácii ako v Rakúsku. Nemáme strediská, ktoré by sa jednoducho dali prepojiť lanovkami. Keď som pôsobil v TMR, dovolil som si navrhnúť prepojenie Starého Smokovca s Tatranskou Lomnicou lanovkou. Dopadlo to tak, ako to dopadlo.

V minulosti sa podarilo prepojiť napríklad Bachledku s Jezerskom.

A ako veľmi im to pomohlo!

Ešte Kubínska hoľa by sa dala prepojiť s menším strediskom Zábava v Hruštíne, tam už aj dnes je v podstate možné jedným smerom zlyžovať.

Sú tam severné svahy s kvalitným snehom. Je tam veľký potenciál. Ale my tu bojujeme medzi sebou so zonáciami a s EIA a neviem s čím. Politici si robia svoju kampaň namiesto toho, aby si uvedomili, že ako krajina dostaneme teraz veľký ‚zásah‘. Zvyšujeme zdravotné odvody a ďalšie náklady. Majitelia závodov si pozrú náklady na výrobu na Slovensku a inde, a keď to nebude sedieť, výrobu presunú. Čo budeme robiť, keď presunie výrobu päť veľkých fabrík? Rozmýšľajme dopredu a hľadajme oblasti, kde vieme byt konkurencieschopní... Poliaci ‚alpské‘ stredisko s výhľadom na veľký kopec nebudú mať, lebo nemajú na to hory. A takýchto prípadov je určite veľa. Váhame, špekulujeme, odkladáme namiesto toho, aby sme si povedali: ‚Toto sú oblasti, ktoré chceme na Slovensku pokryť‘. 

Dlhodobo hovoríme o tom, že v Nízkych, Západných a Vysokých Tatrách horské strediská zaberajú výrazne menej ako 1% územia parku. Pokiaľ by to bolo 1% územia parku, tak to bohato postačí pokryť záujem. Chceme vyčleniť 1% Tatier na cestovný ruch? Za mňa je odpoveď jednoznačná. 1%? Jasné. Potom príde nejaký politik alebo ochranár, a povie, že nám tu chcú zlikvidovať Tatry. Tak ako to je? 1% alebo zlikvidovať Tatry? Je to čistá demagógia.

Poďme k ďalšiemu problému mnohých stredísk na Slovensku, a to je rozdrobené vlastníctvo pozemkov. V Poľsku sa v minulosti diskutovalo o zavedení práva prechodu pre lyžiarov. Podobnú legislatívu majú aj v Alpách. Majitelia pozemkov v horských strediskách by mali povinnosť svoje pozemky prenajať prevádzkovateľom za účelom prevádzkovania zjazdoviek a inštalácie technológií ako je technické zasnežovanie, a to za trhovú cenu. Nejde o vyvlastňovanie, ale o snahu zamedziť situácii, keď menšina zablokuje investičný zámer. Padli takéto návrhy v minulosti aj na Slovensku? Aké riešenia vidíte v LAVEXe v súvislosti s pozemkami?

Či boli takéto návrhy, to neviem potvrdiť, nie za mojich čias. Všetci vieme, že pozemky sú veľký problém. Nielen pri výstavbe zjazdoviek, ale aj pri projektovaní nových ciest, chodníkov a podobne. Napríklad v Poľsku pred Majstrovstvami sveta vo futbale v roku 2005 si uvedomili, že nemajú žiadne diaľnice a keď ich nedobudujú, ani tie majstrovstvá neusporiadajú. Zaviedli vyvlastňovací princíp, verejný záujem. Dnes majú obrovské množstvo autostrád. Majú príslušnú legislatívu, využili eurofondy. To vytvára infraštruktúru, ktorá sa zrazu prejaví v ekonomických faktoroch. 

Vracajúc sa k pozemkom, samozrejme, takýto zákon by pomohol. Ale zatiaľ nemáme veľký problém s pozemkami, lebo sa stavia tak málo, že sa to nejako dohodne alebo vyrieši. My tu nemáme legislatívu, ktorá by vôbec umožnila výstavbu. Je to tak zamotané, nesystémové a založené na výnimkách, že tu nie je ani ochota stavať. Štát tomu nevenuje pozornosť, a samotní podnikatelia už sú otrávení, povedali si, keď to preženiem, že nejako ‚dožijú‘. Pri veľkých investíciách sú povoľovacie procesy problematické. Na príklade stredne veľkého strediska, ktoré má 2 lanovky a 4 zjazdovky, 15 až 20 km zjazdoviek, si uvedomme, že ak sa posunú ďalej o jednu lanovku a pridajú 2 zjazdovky, dostanú sa na 25 km zjazdoviek. Náklady sa zvýšia, ale neprejaví sa to na žiadnych extra tržbách. Oni by potrebovali pridať ďalšie 3-4 lanovky a skočiť rovno na 40-50 km zjazdoviek, a to už je veľká investícia. Všetci sa pri povoľovacom procese zbláznia, že to nejde, a majiteľ strediska to nakoniec vzdá. 

Samozrejme, keby sme si povedali, že na to, aby boli horské strediská konkurencieschopné a prinášali zaujímavý prínos pre verejné rozpočty, postavíme v nasledujúcich rokoch 60 km zjazdoviek, vtedy by sme museli vyriešiť aj problematiku pozemkov. Lebo potom môžu mať niektorí majitelia pozemkov nereálne požiadavky ohľadom ich nájmu.

V roku 2015 poradenská spoločnosť CSD Consulting spracovala pre Ministerstvo dopravy, pod ktoré vtedy patril cestovný ruch, štúdiu o konkurencieschopnosti lyžiarskych stredísk. Identifikovali tam 27 bariér rozvoja lyžiarskych stredísk. Spomeniem napríklad komplikovaný povoľovací proces, nevysporiadanosť vlastníckych vzťahov, zaťažujúce legislatívne prostredie vrátane zvyšovania daňového zaťaženia či nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Dnes v roku 2025 mi pripadá, že veľa z týchto bariér sa odbúrať nepodarilo, dokonca vznikli mnohé ďalšie, napríklad spomínaná transakčná daň. Čo nás čaká najbližších 10 rokov – podarí sa nám tieto bariéry odbúrať a ako na to?

Musíme mať víziu, ako by sa mal rozvinúť horský cestovný ruch. Budeme len udržiavať, reštrukturalizovať, alebo nebodaj aj rozvíjať strediská? To je prvý zásadný problém, nemáme to naozaj na všetkých úrovniach vydiskutované. Lebo prírodný turizmus, ten tu bude určite, ale povedzme si rovno – aký bude mať prínos pre hospodárstvo? Nevýznamný. Fajn, všetci sa potešia, asi ako s bežeckým lyžovaním. Dobre, postavili sme bežkárske trasy. Dobre, aspoň športujeme. Je to pozitívum, ale z pohľadu ekonomického sme sa neposunuli. Potrebujeme mať víziu, či chceme postaviť tri veľké alebo stredne veľké strediská. 

Čo by ste povedali skeptikom, ktorí povedia, že určite nebude sneh, tak načo budovať ďalšie lanovky a zjazdovky?

V pripravovanej stratégii cestovného ruchu bolo napísané, že strediská sú umiestnené väčšinou v nadmorskej výške do 1100 metrov. Jasné, že sú. Však boli postavené v dobe, kedy v tých výškach bol dostatok snehu. Dnes by sme si mali povedať, že musíme postaviť iné strediská, ktoré sú v nadmorskej výške od – do. To si nikto nevie ani predstaviť… Pričom ak by sa vyčlenilo presne to jedno percento Tatier, tak je to hotová vec. Vláda, ministerstvo, ale ani mnohí podnikatelia si nevedia predstaviť, že by takéto niečo bolo možné. Potom máme druhý problém, podľa mňa riešiteľný, a tým je pomer nákladov a tržieb. Prevádzka strediska je relatívne nákladovejšia aktivita, hlavne kvôli zasnežovaniu, ale myslím si, že ak strediská správne aplikujú flexi ceny, tak túto nevýhodu dokážu prekonať. 

Ešte späť k tomu, či bude sneh. Keď som začínal v horskom biznise, začali sme chodiť po európskych strediskách. Prišli sme na sever Talianska do Južného Tirolska. Už vtedy mali veľké problémy s globálnym otepľovaním. Aký je výsledok po 25 rokoch? Sú úspešnejší ako Rakúšania! Majú tam krajšie počasie a problém snehu vyriešili nepredstaviteľnými zmenami v zasnežovacích systémoch. Dokážu sneh vyrobiť, takže nakoniec klient je spokojnejší, má dobré jedlo, má relatívne dostatočne zasnežené zjazdovky. Zrazu je to pre nich výhoda, pričom vtedy sa naozaj vážne hovorilo o tom, či to bude možné. Ja verím v to, že ľudský pokrok je natoľko bystrý a rozumný, že tento technický problém vyriešime a len musíme hľadať balans medzi nákladmi a výnosmi. Keď budeme donekonečna trvať na tom, že tu budú iba malé strediská, tak jedného dňa môže prísť ten súdny deň, že zrazu nebudeme mať klientov. Pre lokálnych budú strediská drahé, a pre bohatších zahraničných alebo bratislavských budú nezaujímavé.

Čo nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily?

Nevidím to ako veľký problém. Myslím si, že práca v strediskách je pre istú skupinu ľudí určitým spôsobom hobby alebo srdcová záležitosť. Jeden pán robí v zime v Jasnej zasnežováka, v lete kombajnistu. Našiel si svoj balans. Nejako by sme to určite vedeli vyriešiť. Treba na tom pracovať, a nespať na vavrínoch. Duálne vzdelávanie zachraňuje gastrosektor. Tam sa treba inšpirovať. Plus máme ľudí z Ukrajiny, ktorých vieme tiež zamestnať. 

Kto by mal víziu rozvoja horského cestovného ruchu pripraviť?

My. To si povedzme na rovinu. Znamená to nájsť konsenzus v rámci stredísk. Keď som túto diskusiu začínal s rôznymi majiteľmi a riaditeľmi stredísk, tak som videl strach z budúcnosti. Malé stredisko si povie, preboha, tu sa budú stavať len veľké strediská... Odpovedám, že nie, ale oni si to už vyložili po svojom. Tie veľké strediská sa pýtajú, ako to zainvestujú, ako získajú povolenia, veď to bude trvať sto rokov, a nakoniec im aj tak povolia maximálne jednu lanovku navyše. Teraz tu váhame, ale ak si sami nepovieme áno, toto je tá cesta, potom nevieme presvedčiť ani ministerstvo, ani vládu, ani celé Slovensko, že toto je naozaj niečo, čo by pomohlo. Musíme začať od seba. 

Pozitívom teda je, že nejaká diskusia v rámci členov združenia prebieha.

Áno, a musíme ju niekedy sfinalizovať. Ľudí čakajúcich na príležitosť je viacej. Napríklad nikto z nás sa nedostal do správnej rady Fondu na podporu cestovného ruchu. Zo zákona sa tam dostali zástupcovia kúpeľníkov a hotelierov. Dostal sa tam zástupca Zväzu cestovného ruchu, ktorý zastupuje aj LAVEX, ale okrem nás zastupuje aj vidiecky turizmus, kemping a ďalšie asociácie. To je len odzrkadlenie toho, že nerobíme tú prácu tak, aby sme boli dobre viditeľní.

V Česku má Asociácia horských stredísk ČR širokú podporu. Podporuje ich napríklad Zväz miest a obcí České republiky, čo je ekvivalent Združenia miest a obcí Slovenska. Toto potrebujeme začať robiť aj my, aby sme sa vymanili z toho nášho malého lyžiarskeho sveta, dostali sme sa von a boli viacej viditeľní. Aby sme využili túto historickú šancu, ktorou bolo založenie ministerstva cestovného ruchu. Či ministerstvo prežije, to nikto nevie, ale minimálne môže nastaviť nejaké štandardy a procesy, ktoré potom už samovoľne pôjdu ďalej. Napríklad zákon o podpore lyžiarskych kurzov, ktorý bol schválený v roku 2015, nám strašne pomáha. Ak by sa vtedy nebol schválil, dnes by nám chýbalo obrovské množstvo lyžiarov.

Spomínali ste, že by sa niektoré stredne veľké strediská, ako je Vrátna, Donovaly či Kubínska, mohli pretransformovať na väčšie s 50 km zjazdoviek. Ešte je tu ale ďalšia možnosť, a tou je, že by vznikli úplne nové 50 km veľké strediská na zelenej lúke, teda v nových lokalitách. Evidujete záujem nejakých investorov stavať úplne nové strediská?

Nevnímam, že by niekto, kto ešte nie je v lyžiarskom biznise, mal záujem doň vstúpiť. Skôr sa do tohto biznisu investori dostanú krok po kroku. Napríklad Milan Fabian. Poznal sa s TMR, potom vlastnil hotel Ostredok v Jasnej, videl, ako ten biznis funguje, a nakoniec skončil v Oščadnici. To sú ľudia, ktorí majú už nejaký prehľad, a medzi nimi by sa mali nájsť takí, ktorí by to realizovali. Samozrejme, že ak by vznikol štátny program na rozvoj stredísk, tak by sa možno našiel aj niekto úplne nový. Napríklad J&T sa dostali k lyžovaniu, pričom pôvodne v tomto biznisu nepôsobili. Chodili ale lyžovať, Igor Rattaj bol z Tatier, a nakoniec z toho vzniklo aspoň jedno stredisko, ktoré máme na Slovensku, a ktoré je dostatočne veľké. 

Ako by v tejto súvislosti mohol pomôcť nový Fond na podporu cestovného ruchu?

Je tam, ako sa hovorí, veľa hladných krkov a málo prostriedkov. Na začiatok to schvaľujem, je správne podporiť viacero menších zámerov. Keď ale vychytáme základy, tak si myslím, že by sa fond mal skôr orientovať na to, ako skokovo posunúť cestovný ruch dopredu. Lebo inak budeme rásť veľmi pomaly. Svet pritom kráča vopred iným krokom. Vidíme, kto úspešný je, a kto nie je.

Foto: Archívne foto Tatry Mountain Resorts