Sobášu horských dediniek požehnal turizmus
Stredisko Les 2 Alpes začali navštevovať najmä milovníci adrenalínových športov.
[27.1.2004, TREND / Jana Janků ]
Ani vo Francúzsku to nie je inak. Susedia sa zvyknú aj škriepiť, závidieť si, naťahovať sa, robiť si napriek. Dôležité však je, že ak o niečo ide, dokážu sa zázračne udobriť a spojiť sily.
Príkladom sú dve horské dedinky v oblasti La Grave – Le Meije. Za všetkým stojí turizmus, presnejšie povedané, snaha profitovať z neho.
Najvyššie položený ľadovec na lyžovanie
Horské dedinky Venosc a Mont de Lans, každá s čosi viac ako tisíc obyvateľmi, ležia v susedných údoliach. V zime sa pre záľahy snehu ich obyvatelia ani len nevideli. V lete však býval pojivom dobytok, ktorý z oboch údolí vyháňali až na pasienky siahajúce pod ľadovce Girose a Mont de Lanse.
Ľadovcové polia pod svahmi štítu La Meije, ktorému k štyrom tisícom metrom nad morom chýba len osemnásť, lákali ľudí oddávna. Zimné lyžiarske túry horalov uľahčilo už v 30. rokoch vybudovanie prvého vleku.
Dnes do okolitých hôr nevedú len pastierske cestičky, ale upravované turistické chodníky, v zime bežecké stopy, najmä však takmer 60 vlekov a lanoviek, a to až do výšky 3 600 metrov nad morom.
Samo rekreačné stredisko medzi oboma dedinkami sa oficiálne začalo budovať v roku 1946. Les 2 Alpes. Názov symbolizuje práve turistické spojenie dvoch alpských dediniek.
Najväčším lákadlom sú práve ľadovce. Girose sa v súčasnosti označuje za najvyššie položený na svete, kde sa dá lyžovať.
Vďaka ľadu, ktorý sa neroztopí ani v letných horúčavách, je tam lyžiarska sezóna aj v auguste. Pravdaže, lyžuje sa len zrána. Potom je už lepšie sadnúť si niekde na slnečnú terasu a opaľovať sa, pretože sneh je ťažký a hrozia úrazy.
Aj v lete však možno zájsť do ľadovej jaskyne v nadmorskej výške 3 425 metrov nad morom, ktorá je tiež najvyššie položená, ale aj najväčšia svojho druhu na svete. Zásluhu na jej vykopaní v jeseni pred desiatimi rokmi mali najmä dvaja tamojší horskí vodcovia Bruno Gardent a Bernard Lambolez.
Leží 30 metrov pod povrchom ľadovca. V tomto ľadovom labyrinte vznikla galéria a návštevníci si tam môžu obzrieť ľadové sochy umelcov z celej Európy.
Vôňa raclettu
Les 2 Alpes patrí k moderným povojnovým francúzskym strediskám, ktoré rástli ako huby po daždi najmä v 60. a začiatkom 70. rokov. Architektúra všetkých je podobná.
Ani v tomto prípade sa autori nedokázali vyvarovať vežiakov. No ani jeden z okolitej zástavby netrčí tak extrémne, ako je to bežné v iných strediskách.
K zabudnutej architektúre horských dediniek sa však začínajú vracať aj v Les 2 Alpes. Jedna z najobľúbenejších reštaurácií, vychýrená domáckou kuchyňou a výhľadom priamo na miestne klzisko, je skladačkou hrád, stien, okien, dverí, obrázkov a iných dekorácií zo starých sedliackych domov.
Drevo má patinu stariny a občas aj červotočové chodníčky. Cítiť z neho vôňu sena a pri pohári dobrého vína sa hostia vedia vcítiť do života predkov.
Ilúzia je ešte dokonalejšia, ak si objednáte raclette. Veď čože už môže byť vo francúzskych, ale aj švajčiarskych Alpách originálnejším jedlom, ako roztápajúci sa, poriadne nozdry dráždiaci zrelý syr. K nemu sa podávajú varené zemiaky, kyslé uhorky a cibuľky.
Raclette býval hlavným jedlom chudobných sedliakov chovajúcich na horských pastvinách kravy, a to najmä v zime. Ibaže narezaná plocha obrovského bochníka sa dnes už neroztápa na peci, ale pod horúčavou špeciálneho elektrického opekača.
Zážitok umocňuje to, že hostia si pri roztápaní asistujú sami. Majiteľ reštaurácie sa nemusí báť, že bez jeho dozoru prekročia normovanú spotrebu. Raclette je také sýte jedlo, že po troch-štyroch porciách to vzdajú aj najväčší jedáci.
Čo najviac adrenalínu
Na svahoch strediska Les 2 Alpes takmer nevidno zle lyžujúcich či snoubordujúcich ľudí, začiatočníci akoby sa mu vyhýbali. Je to však iba povrchný dojem.
Zásluhu na tom má príroda. Obrovské široké údolia zväčša nad pásmom lesa umožňujú vytvárať nekonečné zjazdovky, šírkou a hladkosťou pripomínajúce autostrády.
Aj začínajúci lyžiar či snoubordista tam má dostatok miesta na to, aby vykreslil aj menej zvládnuté oblúčiky. A keď sa mu podarí prejsť za deň čo len desatinu z 200 kilometrov zjazdoviek, k večeru už patrí k skúseným jazdcom.
Svoje nesporne zohrali v posledných rokoch aj carvingové lyže, ktoré pomáhajú zlepšiť techniku jazdy najmä slabším lyžiarom.
Pokrok ide aj v zimných športoch dopredu závratným tempom. Kým ešte pred pár rokmi hosťov fascinovali také technické vymoženosti, k akým patrí v Les 2 Alpes napríklad podzemná zubačka ústiaca na ľadovci na kopci Dôme de la Lauze vo výške 3 568 metrov nad morom, dnešná mladá generácia chce niečo iné. Láka ju voľná jazda po neupravených terénoch. Čím nebezpečnejšia, tým vzrušujúcejšia.
Ak má Les 2 Alpes v posledných rokoch imidž strediska lákajúceho najmä mládež, nie je ten len kvôli bujarému nočnému životu, ktorý ponúka. Hlavnou atrakciou sú športové možnosti prispôsobené tejto generácii.
Majitelia strediska sa rozhodli v celkom nedávnej minulosti vybudovať snowpark so zónami, ktoré sa v preklade dajú nazvať kĺzačkami. Mladí, ale čoraz viac aj starší si tam môžu dvíhať adrenalín či už na sboubordových doskách, carvingových či krátkych lyžiach v terénoch vybudovaných odborníkmi podľa prísnych bezpečnostných kritérií.
Súčasťou parku pre týchto tzv. free riderov (voľnoštýliarov) je napríklad koryto Le couloir so stenami so sklonom 35 stupňov. Otáčať sa na jeho hranách a spúšťať sa šusom do protisvahu majú odvahu aj začiatočníci.
Pre skúsenejších jazdcov sú určené dva 500-metrové kaňony, halfpipe či axe pipe, rôzne skoky či zjazdovka, kde sa dá jazdiť pomedzi bubny. Tam už možno robiť onakvejšie kúsky.
Denné lyžiarske lístky v Les 2 Alpes, ktoré stoja podľa sezóny, množstva možného použitia vlekov a lanoviek od 15 do 33 eur (630 – 1 400 Sk) zahŕňajú aj vstup do plaveckého bazéna a na klzisko. Tí však, ktorí si kúpia šesťdňový skipas, majú výhodu navyše.
Ak sa im už zdá, že svahy Les 2 Alpes majú dokonale zjazdené, ten istý lyžiarsky lístok môžu využiť jeden deň aj v neďalekých strediskách, ako je L’Alpe d’Huez, Grand-Serre Chevalier/Briancon, Puy Saint Vincent či La Voie Lactée et la Grave.
Biela zima, farebné leto
Natalia Arnol (37) patrí k ľuďom, ktorí sú s francúzskymi Alpami a lyžami takpovediac zrastení. V lyžovaní bola dokonca taká dobrá, že dva roky patrila do národného tímu.
To je však minulosť a už pätnástu sezónu odovzdáva na svahoch Les 2 Alpes iným to, čo sa v mladosti naučila. Patrí medzi 300-člennú skupinu tamojších učiteľov či inštruktorov lyžovania.
Kým však v zime sú jej pracoviskom svahy, v lete je to záhradka pri rodinnom dome v neďalekom údolí, kde žije. S roztopením posledného snehu už šiestu jar zmení povolanie a stane sa z nej na niekoľko mesiacov kvetinárka.
„Niežeby tu v lete nebolo čo robiť,“ objasňuje. „Aj ja by som sa mohla ako väčšina mojich kolegov venovať horskému vodcovstvu alebo zamestnať sa niekde v hoteli či reštaurácii. Mám však pri dome záhradku a rozhodla som sa venovať jej.“
Na zhruba 30 m2 nezasadila N. Arnol zemiaky, ale vysiala horské bylinky. Medzi nimi zakvitá na žlto aj génepi, z ktorej v alpských dedinkách vyrábajú známy bylinkový likér s údajne liečivými účinkami. Niečo ako slovenská Demänovka.
Čoskoro sa ukázalo, že bylinky majú široké použitie a pestovaním hoci na pár štvorcových metroch sa dá slušne si privyrobiť. Časť z nich predá N. Arnol na trhovisku v podobe sadeníc alebo sušené.
Ešte väčší záujem je o ručne vyrábané obrázky, obaly na spomienkové knižky, pohľadnice, sviečky, na ktoré lepí sušené kvety vysokohorských byliniek. Ich farebná škála jej už nestačí. A tak si tohto roku dala doniesť semienka aj z Himalájí, Japonska, Južnej Ameriky i Afganistanu.
Učitelia oblúčikov
Vo Francúzsku sa možno stať lyžiarskym inštruktorom až po štyroch rokoch. Inštruktori lyžovania patria ku koloritu každého alpského strediska. Aj v záplave farieb na zjazdovkách sú zvyčajne ľahko rozoznateľní a zapamätateľní podľa jednotných odevov s názvom daného strediska. Stať sa lyžiarskym učiteľom či inštruktorom nie je vo Francúzsku ľahké. Na vykonávanie tohto povolania je predovšetkým potrebné úspešne absolvovať štátnu skúšku v Národnej škole lyžovania a alpinizmu ENSA so sídlom v Chamonix.
N. Arnol zdôrazňuje, že záujemca musí byť predovšetkým vynikajúci lyžiar či lyžiarka. Do školy prijmú len toho, kto vo vstupnom slalome dosiahne čas nie horší ako o trinásť percent menej v porovnaní so skutočnými francúzskymi pretekármi. Takže tí, ktorí neboli nikdy pretekármi, majú len minimálne šance zmestiť sa do limitu. Podmienkou je aj ovládanie angličtiny a ešte najmenej jedného cudzieho jazyka.
V poslednom čase je vítaná napríklad ruština. Ruskí turisti tvoria vo francúzskych strediskách čoraz početnejšiu skupinu klientov, známu tým, že na nejaké to euro ani pri učení sa lyžovať nehľadia. Nasledujúci 15-dňový kurz slúži najmä na to, aby sa inštruktori naučili jednotný spôsob vyučovania lyžovania, a to tak začiatočníkov, ako aj pokročilých, a základy prvej pomoci. Na záverečnej skúške musia predviesť všetky lyžiarske štýly, napríklad telemark, aj jazdu na snouborde.
Po prvom kurze sa stávajú stážistami a postavenie profesionála môžu získať až po absolvovaní ďalších troch štvortýždňových cyklov. Získať certifikát tak nie je možné skôr ako za štyri roky. To všetko je náročné nielen na kondičku, ale aj finančne. Jeden cyklus vyjde na 1 500 eur (63-tisíc Sk), pričom vlastniť kvalitný výstroj je samozrejmosťou.
Vo francúzskych strediskách je takmer nemysliteľné, aby tam fungovali „čierni“ lyžiarski učitelia či inštruktori, teda bez licencie, ako je to bežné na Slovensku. Majitelia strediska si dávajú dobrý pozor, aby niekto len tak zarábal peniaze na svahoch, na ktorých sa oni postarali o vleky, lanovky či zasnežovanie a musia platiť nájomné majiteľom pozemkov. Ide aj o bezpečnosť, lebo aj povesť o nej vytvára imidž strediska. Preto taká prísnosť pri získavaní certifikátov.
Na Slovensku vzdelávanie učiteľov lyžovania zabezpečuje Slovenská asociácia učiteľov lyžovania a snoubordingu so sídlom v Tatranskej Lomnici v spolupráci so Slovenským lyžiarskym zväzom. Posledný kurz pre kategóriu C bol v decembri na Donovaloch.
Medzi mladými inštruktormi je pomerne veľký záujem absolvovať aj druhý a tretí kurz v záujme získať preukaz medzinárodného profesionálneho učiteľa lyžovania. Otvára to šancu pôsobiť v tomto povolaní v zahraničných lyžiarskych strediskách. (jj)
Foto – Jana Janků
[27.1.2004, TREND / Jana Janků ]
Ani vo Francúzsku to nie je inak. Susedia sa zvyknú aj škriepiť, závidieť si, naťahovať sa, robiť si napriek. Dôležité však je, že ak o niečo ide, dokážu sa zázračne udobriť a spojiť sily.
Príkladom sú dve horské dedinky v oblasti La Grave – Le Meije. Za všetkým stojí turizmus, presnejšie povedané, snaha profitovať z neho.
Najvyššie položený ľadovec na lyžovanie
Horské dedinky Venosc a Mont de Lans, každá s čosi viac ako tisíc obyvateľmi, ležia v susedných údoliach. V zime sa pre záľahy snehu ich obyvatelia ani len nevideli. V lete však býval pojivom dobytok, ktorý z oboch údolí vyháňali až na pasienky siahajúce pod ľadovce Girose a Mont de Lanse.
Ľadovcové polia pod svahmi štítu La Meije, ktorému k štyrom tisícom metrom nad morom chýba len osemnásť, lákali ľudí oddávna. Zimné lyžiarske túry horalov uľahčilo už v 30. rokoch vybudovanie prvého vleku.
Dnes do okolitých hôr nevedú len pastierske cestičky, ale upravované turistické chodníky, v zime bežecké stopy, najmä však takmer 60 vlekov a lanoviek, a to až do výšky 3 600 metrov nad morom.
Samo rekreačné stredisko medzi oboma dedinkami sa oficiálne začalo budovať v roku 1946. Les 2 Alpes. Názov symbolizuje práve turistické spojenie dvoch alpských dediniek.
Najväčším lákadlom sú práve ľadovce. Girose sa v súčasnosti označuje za najvyššie položený na svete, kde sa dá lyžovať.
Vďaka ľadu, ktorý sa neroztopí ani v letných horúčavách, je tam lyžiarska sezóna aj v auguste. Pravdaže, lyžuje sa len zrána. Potom je už lepšie sadnúť si niekde na slnečnú terasu a opaľovať sa, pretože sneh je ťažký a hrozia úrazy.
Aj v lete však možno zájsť do ľadovej jaskyne v nadmorskej výške 3 425 metrov nad morom, ktorá je tiež najvyššie položená, ale aj najväčšia svojho druhu na svete. Zásluhu na jej vykopaní v jeseni pred desiatimi rokmi mali najmä dvaja tamojší horskí vodcovia Bruno Gardent a Bernard Lambolez.
Leží 30 metrov pod povrchom ľadovca. V tomto ľadovom labyrinte vznikla galéria a návštevníci si tam môžu obzrieť ľadové sochy umelcov z celej Európy.
Vôňa raclettu
Les 2 Alpes patrí k moderným povojnovým francúzskym strediskám, ktoré rástli ako huby po daždi najmä v 60. a začiatkom 70. rokov. Architektúra všetkých je podobná.
Ani v tomto prípade sa autori nedokázali vyvarovať vežiakov. No ani jeden z okolitej zástavby netrčí tak extrémne, ako je to bežné v iných strediskách.
K zabudnutej architektúre horských dediniek sa však začínajú vracať aj v Les 2 Alpes. Jedna z najobľúbenejších reštaurácií, vychýrená domáckou kuchyňou a výhľadom priamo na miestne klzisko, je skladačkou hrád, stien, okien, dverí, obrázkov a iných dekorácií zo starých sedliackych domov.
Drevo má patinu stariny a občas aj červotočové chodníčky. Cítiť z neho vôňu sena a pri pohári dobrého vína sa hostia vedia vcítiť do života predkov.
Ilúzia je ešte dokonalejšia, ak si objednáte raclette. Veď čože už môže byť vo francúzskych, ale aj švajčiarskych Alpách originálnejším jedlom, ako roztápajúci sa, poriadne nozdry dráždiaci zrelý syr. K nemu sa podávajú varené zemiaky, kyslé uhorky a cibuľky.
Raclette býval hlavným jedlom chudobných sedliakov chovajúcich na horských pastvinách kravy, a to najmä v zime. Ibaže narezaná plocha obrovského bochníka sa dnes už neroztápa na peci, ale pod horúčavou špeciálneho elektrického opekača.
Zážitok umocňuje to, že hostia si pri roztápaní asistujú sami. Majiteľ reštaurácie sa nemusí báť, že bez jeho dozoru prekročia normovanú spotrebu. Raclette je také sýte jedlo, že po troch-štyroch porciách to vzdajú aj najväčší jedáci.
Čo najviac adrenalínu
Na svahoch strediska Les 2 Alpes takmer nevidno zle lyžujúcich či snoubordujúcich ľudí, začiatočníci akoby sa mu vyhýbali. Je to však iba povrchný dojem.
Zásluhu na tom má príroda. Obrovské široké údolia zväčša nad pásmom lesa umožňujú vytvárať nekonečné zjazdovky, šírkou a hladkosťou pripomínajúce autostrády.
Aj začínajúci lyžiar či snoubordista tam má dostatok miesta na to, aby vykreslil aj menej zvládnuté oblúčiky. A keď sa mu podarí prejsť za deň čo len desatinu z 200 kilometrov zjazdoviek, k večeru už patrí k skúseným jazdcom.
Svoje nesporne zohrali v posledných rokoch aj carvingové lyže, ktoré pomáhajú zlepšiť techniku jazdy najmä slabším lyžiarom.
Pokrok ide aj v zimných športoch dopredu závratným tempom. Kým ešte pred pár rokmi hosťov fascinovali také technické vymoženosti, k akým patrí v Les 2 Alpes napríklad podzemná zubačka ústiaca na ľadovci na kopci Dôme de la Lauze vo výške 3 568 metrov nad morom, dnešná mladá generácia chce niečo iné. Láka ju voľná jazda po neupravených terénoch. Čím nebezpečnejšia, tým vzrušujúcejšia.
Ak má Les 2 Alpes v posledných rokoch imidž strediska lákajúceho najmä mládež, nie je ten len kvôli bujarému nočnému životu, ktorý ponúka. Hlavnou atrakciou sú športové možnosti prispôsobené tejto generácii.
Majitelia strediska sa rozhodli v celkom nedávnej minulosti vybudovať snowpark so zónami, ktoré sa v preklade dajú nazvať kĺzačkami. Mladí, ale čoraz viac aj starší si tam môžu dvíhať adrenalín či už na sboubordových doskách, carvingových či krátkych lyžiach v terénoch vybudovaných odborníkmi podľa prísnych bezpečnostných kritérií.
Súčasťou parku pre týchto tzv. free riderov (voľnoštýliarov) je napríklad koryto Le couloir so stenami so sklonom 35 stupňov. Otáčať sa na jeho hranách a spúšťať sa šusom do protisvahu majú odvahu aj začiatočníci.
Pre skúsenejších jazdcov sú určené dva 500-metrové kaňony, halfpipe či axe pipe, rôzne skoky či zjazdovka, kde sa dá jazdiť pomedzi bubny. Tam už možno robiť onakvejšie kúsky.
Denné lyžiarske lístky v Les 2 Alpes, ktoré stoja podľa sezóny, množstva možného použitia vlekov a lanoviek od 15 do 33 eur (630 – 1 400 Sk) zahŕňajú aj vstup do plaveckého bazéna a na klzisko. Tí však, ktorí si kúpia šesťdňový skipas, majú výhodu navyše.
Ak sa im už zdá, že svahy Les 2 Alpes majú dokonale zjazdené, ten istý lyžiarsky lístok môžu využiť jeden deň aj v neďalekých strediskách, ako je L’Alpe d’Huez, Grand-Serre Chevalier/Briancon, Puy Saint Vincent či La Voie Lactée et la Grave.
Biela zima, farebné leto
Natalia Arnol (37) patrí k ľuďom, ktorí sú s francúzskymi Alpami a lyžami takpovediac zrastení. V lyžovaní bola dokonca taká dobrá, že dva roky patrila do národného tímu.
To je však minulosť a už pätnástu sezónu odovzdáva na svahoch Les 2 Alpes iným to, čo sa v mladosti naučila. Patrí medzi 300-člennú skupinu tamojších učiteľov či inštruktorov lyžovania.
Kým však v zime sú jej pracoviskom svahy, v lete je to záhradka pri rodinnom dome v neďalekom údolí, kde žije. S roztopením posledného snehu už šiestu jar zmení povolanie a stane sa z nej na niekoľko mesiacov kvetinárka.
„Niežeby tu v lete nebolo čo robiť,“ objasňuje. „Aj ja by som sa mohla ako väčšina mojich kolegov venovať horskému vodcovstvu alebo zamestnať sa niekde v hoteli či reštaurácii. Mám však pri dome záhradku a rozhodla som sa venovať jej.“
Na zhruba 30 m2 nezasadila N. Arnol zemiaky, ale vysiala horské bylinky. Medzi nimi zakvitá na žlto aj génepi, z ktorej v alpských dedinkách vyrábajú známy bylinkový likér s údajne liečivými účinkami. Niečo ako slovenská Demänovka.
Čoskoro sa ukázalo, že bylinky majú široké použitie a pestovaním hoci na pár štvorcových metroch sa dá slušne si privyrobiť. Časť z nich predá N. Arnol na trhovisku v podobe sadeníc alebo sušené.
Ešte väčší záujem je o ručne vyrábané obrázky, obaly na spomienkové knižky, pohľadnice, sviečky, na ktoré lepí sušené kvety vysokohorských byliniek. Ich farebná škála jej už nestačí. A tak si tohto roku dala doniesť semienka aj z Himalájí, Japonska, Južnej Ameriky i Afganistanu.
Učitelia oblúčikov
Vo Francúzsku sa možno stať lyžiarskym inštruktorom až po štyroch rokoch. Inštruktori lyžovania patria ku koloritu každého alpského strediska. Aj v záplave farieb na zjazdovkách sú zvyčajne ľahko rozoznateľní a zapamätateľní podľa jednotných odevov s názvom daného strediska. Stať sa lyžiarskym učiteľom či inštruktorom nie je vo Francúzsku ľahké. Na vykonávanie tohto povolania je predovšetkým potrebné úspešne absolvovať štátnu skúšku v Národnej škole lyžovania a alpinizmu ENSA so sídlom v Chamonix.
N. Arnol zdôrazňuje, že záujemca musí byť predovšetkým vynikajúci lyžiar či lyžiarka. Do školy prijmú len toho, kto vo vstupnom slalome dosiahne čas nie horší ako o trinásť percent menej v porovnaní so skutočnými francúzskymi pretekármi. Takže tí, ktorí neboli nikdy pretekármi, majú len minimálne šance zmestiť sa do limitu. Podmienkou je aj ovládanie angličtiny a ešte najmenej jedného cudzieho jazyka.
V poslednom čase je vítaná napríklad ruština. Ruskí turisti tvoria vo francúzskych strediskách čoraz početnejšiu skupinu klientov, známu tým, že na nejaké to euro ani pri učení sa lyžovať nehľadia. Nasledujúci 15-dňový kurz slúži najmä na to, aby sa inštruktori naučili jednotný spôsob vyučovania lyžovania, a to tak začiatočníkov, ako aj pokročilých, a základy prvej pomoci. Na záverečnej skúške musia predviesť všetky lyžiarske štýly, napríklad telemark, aj jazdu na snouborde.
Po prvom kurze sa stávajú stážistami a postavenie profesionála môžu získať až po absolvovaní ďalších troch štvortýždňových cyklov. Získať certifikát tak nie je možné skôr ako za štyri roky. To všetko je náročné nielen na kondičku, ale aj finančne. Jeden cyklus vyjde na 1 500 eur (63-tisíc Sk), pričom vlastniť kvalitný výstroj je samozrejmosťou.
Vo francúzskych strediskách je takmer nemysliteľné, aby tam fungovali „čierni“ lyžiarski učitelia či inštruktori, teda bez licencie, ako je to bežné na Slovensku. Majitelia strediska si dávajú dobrý pozor, aby niekto len tak zarábal peniaze na svahoch, na ktorých sa oni postarali o vleky, lanovky či zasnežovanie a musia platiť nájomné majiteľom pozemkov. Ide aj o bezpečnosť, lebo aj povesť o nej vytvára imidž strediska. Preto taká prísnosť pri získavaní certifikátov.
Na Slovensku vzdelávanie učiteľov lyžovania zabezpečuje Slovenská asociácia učiteľov lyžovania a snoubordingu so sídlom v Tatranskej Lomnici v spolupráci so Slovenským lyžiarskym zväzom. Posledný kurz pre kategóriu C bol v decembri na Donovaloch.
Medzi mladými inštruktormi je pomerne veľký záujem absolvovať aj druhý a tretí kurz v záujme získať preukaz medzinárodného profesionálneho učiteľa lyžovania. Otvára to šancu pôsobiť v tomto povolaní v zahraničných lyžiarskych strediskách. (jj)
Foto – Jana Janků
TREND
28.1.2004
28.1.2004