Sen menom Hahnenkamm

Kam na svahoch nad Kitzbühelom v rakúskom Tirolsku oko dovidí, tam sú perfektne upravené zjazdovky. Spolu ich dĺžka predstavuje 150 kilometrov.

Na jednej z nich je však doslova tlačenica. Akoby tam práve organizovali výročnú púť. Lyžiar vedľa lyžiara. Najmä v zúžených častiach pomaly niet ani kadiaľ prekľučkovať.

Navyše trať od kraja ku kraju pomaly križujú desiatky začiatočníkov, ktorí majú za sebou prvé lekcie a zvládnu sotva základné oblúčiky.

Niektorí majú v očiach smrteľný strach a zabrzdiť dokážu zvyčajne až tesne nad zrázom, keď sa už-už zdá, že zaň prepadnú v nekontrolovanom páde.

Dávno už oľutovali, kam sa vybrali. Ale ten pocit! Povedať doma: zišiel som najťažšiu zjazdovku sveta – Hahnenkamm, to stojí za to. Kvôli tomu sa oplatí riskovať aj život.

Ako krotenie divokého koňa

Kitzbühelčania však vedia svoje. Poznajú neprekonateľnú túžbu mnohých návštevníkov tohto svetoznámeho strediska pustiť sa práve touto zjazdovkou, ktorá robí problémy aj mnohým špičkovým lyžiarom.

A tak jej najprudšie úseky, ktoré akoby padali kolmo dolu, radšej zatarasujú nepriepustnými ohradami. Otvárajú ich iba na zjazd svetového či európskeho pohára, ktorý sa považuje za najstrmší, najťažší a aj najpopulárnejší na svete.

Od lyžiarskeho praveku Prvým lyžiarom v Kitzbüheli sa stal v roku 1892 tamojší starosta Franz Reisch. Lyže mu poslali z Nórska a o dva roky tam už organizoval prvé majstrovstva v lyžovaní. Na slávnom Hahnenkamme boli prvé preteky v roku 1931.

Pretekári, ktorí Hahnenkamm prekonávajú v rýchlosti blížiacej sa 140 kilometrom za hodinu, ho prirovnávajú k ródeu – ako keď sa divoký kôň snaží vyhodiť jazdca zo sedla. Veď pretekári sa spúšťajú po svahu, ktorý má na niektorých miestach sklon až 85 % a ich skoky sú dlhé neraz až 80 metrov.

K tomu treba pridať frenetický zvuk približne 50-tisíc divákov, ktorí si prídu toto úžasné športové predstavenie pozrieť. Pri povzbudzovaní svojich najmilších pretekárov si nešetria hlas a tento chór sa odráža od okolitých kopcov.

Aj turisti z Holandska, Veľkej Británie a zo Švédska, ale v posledných rokoch čoraz viac aj zo Slovenska, z Česka či Poľska túžia aspoň na chvíľu zažiť tento pocit. Pre horších lyžiarov sa napokon premení chvíľa slávy aj na hodinu. Ak je zlé počasie a pre sneženie a hmlu zlá viditeľnosť, majú čo robiť aj dlhšie.

Slávny rodák Obyvatelia Kitzbühelu sú mimoriadne hrdí na svojho rodáka – trojnásobného olympijského víťaza a sedemnásobného majstra sveta v alpských disciplínách – Toniho Seilera. Jeho rodný dom v meste upúta modrou fasádou a krytým balkónom uprostred.

Aj za krásneho slnečného dňa je lepšie dole sa ani nedívať. O to radostnejší je dojazd do cieľovej rovinky. Biznis v reštauráciách a bufetíkoch na nej priam prekvitá. Málokto si tam od radosti, že zvládol Hahnenkamm, nehodí nejaký ten drink s grádmi.

Vyše storočná tradícia

Hahnenkamm je naozaj jeden na svete. Kitzbühelu robí veľkú propagačnú i marketingovú službu. Vďaka zjazdovým pretekom svetového pohára sa toto stredisko dostalo do povedomia verejnosti obľubujúcej lyžovanie. To je najmä od čias vzniku fenoménu televízie. Toto miesto v Tirolsku však objavili milovníci spúšťania sa na doskách už pred vyše sto rokmi.

Leto silnejšie ako zima Aj keď zima je so 400-tisíc prenocovaniami hostí pre kitzbühelský turizmus veľmi významná, leto je ešte silnejšie. Vlani tam v letných mesiacoch zaznamenali až 550-tisíc prenocovaní. Niektorých hostí láka golf na dvoch deväťjamkových a dvoch 18-jamkových ihriskách či možnosť hrať tenis, na čo slúži 38 kurtov. Predovšetkým tam však prichádzajú kvôli krásnym horským či cyklistickým túram. Veď len značených horských chodníkov je 300 kilometrov a cyklistických dokonca 750 kilometrov. Obľúbenou aktivitou je aj kúpanie sa v Schwarzsee, jednom z najkrajších jazier v Alpách.

V súčasnosti patrí Kitzbühel k tým mondénnym strediskám, ktoré si vyberá najmä európska a svetová smotánka. Z národností prevažujú Nemci, Angličania, Taliani a Holanďania, ale významnou časťou klientely sú aj domáci – Rakúšania.

V meste a susedných dedinkách Reith a Aurach , kde je v takmer 500 hoteloch a penziónoch rôznych kategórií približne 7 800 lôžok, nechýbajú ani päťhviezdičkové s atmosférou luxusu starých čias.

Mnohí lyžiari si však toto stredisko nevyberajú kvôli luxusu. Holanďanka Anneta Zwaag napríklad tvrdí, že tam rada chodí najmä kvôli atmosfére. „Vlani sme boli s partiou na skúšku vo Švajčiarskych Alpách. Podmienky na lyžovanie i služby tam boli perfektné, ale rakúske strediská majú niečo navyše. A to je apré ski, teda program po lyžovačke. Tu čaká lyžiarov v údolných staniciach kopa zábavy, hudba, tanec. Niet sa kedy nudiť.“

V tvare mušle

Zábavu po lyžovačke si však treba najskôr zaslúžiť. Prejsť za jeden deň všetkých 150 kilometrov zjazdoviek a zviezť sa 56 modernými lanovkami a vlekmi prevádzkovanými spoločnosťou Bergbahn AG, je prakticky nemožné. Aj tí najusilovnejší zvládnu len časť z toho.

Múzeum lanoviek Oslavy storočnice lyžovania v Kitzbüheli v roku 1993 boli tiež príležitosťou na otvorenie Múzea lanoviek v stanici vedúcej na Hahnenkamm. Návštevníci si tam môžu pozrieť, ako sa vyvíjali horské dopravné zariadenia i lyžiarsky výstroj. Atrakciou je lyžiarsky simulátor, kde si môžu záujemcovia fiktívne prejsť zjazdovú trať na Hahnenkamme, známu aj ako Streif.

O vynikajúce lyžiarske podmienky sa v tomto stredisku vlastne postarala príroda. Kitzbühelský región má tvar mušle a okolité horské chrbty idú severozápadnou osou. Keďže kopce do výšky 2 000 metrov sú pokryté trávou, stačí trochu snehu a už sú vhodné podmienky na lyžovanie.

Ani na to sa už v dnešných časoch domáci nespoliehajú. Aj počas našej návštevy napriek výborným snehovým podmienkam zjazdovky stále zasnežovali. Technický sneh môžu rozfukovať až na 65 kilometroch.

K službám, ktoré sú tu tak ako v iných rakúskych strediskách samozrejmosťou, patrí celoregionálny lyžiarsky lístok platiaci aj na ski bus a k tomu vstupenka do plavárne Aquafrena zadarmo.

Stopa krajinou

Časť hostí sa po lyžovačke náhli do hotela či penziónu. Do zotmenia sa ešte dá stihnúť aspoň krátka vychádzka na bežkách. Vybrať si dĺžku túry nie je problém. Podchvíľou bežkár narazí na tabule, ktoré ho informujú, kam sa vybrať. Stopy prechádzajú celou dolinou okolo Kitzbühelu a dá sa nimi zájsť napríklad do susedného St. Johanu. Koho nudí rovina, odbočí do strání a prechádzku na lyžiach si môže spojiť s prehliadkou horského poľnohospodárstva. Nedá sa nevšimnúť si napríklad, že takmer každá farma má pristavenú ubytovaciu časť. A tak si farmár a jeho rodina môžu v každom ročnom období ešte privyrobiť poskytovaním služieb turistom. Dokonale napĺňajú model európskeho poľnohospodárstva, aký presadzuje a odporúča aj kandidátskym krajinám súčasný európsky poľnohospodársky komisár Franz Fischler. Bežkárom venujú v Kitzbüheli i susednom St. Johane minimálne takú pozornosť ako zjazdárom. Stopy prejdú podvečer skútre so závesmi, takže popri nich zostane upravená aj približne dvojmetrová plocha. Slúži tým, ktorí pred klasickým štýlom uprednostňujú korčuľovanie. O úpravu stôp sa stará miestne turistické združenie. Peniaze na to získava z turistických poplatkov, ktoré platia nielen hotelieri a prevádzkovatelia horských dopravných zariadení, ale všetci miestni podnikatelia, ako trebárs pekár či zubár. Dôvod? Aj oni nepriamo žijú z turizmu. Ešte čosi si nemožno nevšimnúť. Hoci stopy križujú cesty pre autá i chodníky pre chodcov, každý každého rešpektuje. Znamená to napríklad, že chodci nechodia po stopách a nerozšliapavajú ich, ako je to bežné hoci aj na bratislavskej Kolibe. Ani po ceste krajinou nechýbajú smerovky lákajúce posedieť si pri čaji či domácich špecialitách niektorej farmárky. Tá zvyčajne privíta hostí štamperlíkom domácej ovocnej pálenky obstler, o ktorom tvrdí, že ho vyrába podľa receptu prapradeda. A keď prinesie na drevenej doštičke domáce klobásky, pečený bôčik a oškvarkovú nátierku, málokto si spomenie, že sa práve chystal držať odtučňovaciu diétu.

Foto – archív, Jana Janků